Nestáva sa často, aby sme v tejto rubrike predstavovali kapelu len vďaka účasti v Late Show Davida Lettermana. Znie to podozrivo, áno, ale vysvetlíme: Čo už len nové, skutočne zaujímavé, ovenčené atríbútom „najlepšie“, môže byť na kapele s vari najpitchforkovejším – rozumej megahipsterským názvom ako je Future Islands. Ten názov je fakt zlý a práve kvôli nemu som doposiaľ túto americkú partiu prehliadal. Úplne neprávom, ako sa ukázalo v prípade albumu Singles, ktorý si tento týždeň vo vysielaní_FM predstavíme. Ó, vďaka ti, televízny David.
Kapelu zo Severnej Karolíny ešte pred pár týždňami poznal len málokto. Má za sebou síce už tri albumy, a ten štvrtý vyšiel minulú stredu, ale medzinárodný úspech sa dostavil naozaj až po vystúpení v populárnej šou Davida Lettermana začiatkom marca. Tim Jonze z hudobného blogu britského Guardianu opisuje svoj prvý kontakt s Future Islands pravdepodobne za drvivú väčšinu divákov asi takto: „Prejav speváka Sammuela T. Herringa ma doslova odrovnal, v tom najlepšom zmysle slova. Dal absolútne zreteľne najavo, čo chýba tomuto svetu, aspoň tomu hudobnému určite: všestranná a pritom originálna osobnosť. Navyše, stalo sa tak v rámci kapely, od ktorej pre jej zlý názov vôbec nič nečakáte.“
Prejav Future Islands stojí na spevákovi Sammuelovi T. Herringovi. Rád vystupuje v čiernych nohaviciach s ostro nažehlenými pukmi a čiernom tričku s účesom uhladeným brilantínou. Keď ho počúvate, počujete trochu Eltona Johna, Kurta Wagnera z Lambchop či Williama Shatnera z vesmírnej lode Enterprise, keď ho sledujete, vidíte Marlona Branda, a keď ho počúvate aj sledujete naživo, pridajte si tanečné kreácie speváka Fine Young Cannibals s občasnými vokálnymi výletmi k death growlu. Herring pôsobí aj ako raper, hovorí si Hemlock Ernst, a keď si prehodí kapucňu, pripomína nášho Zverinu. V textoch preňho neexistuje nič dôležitejšie než čistota a úprimnosť, ktorá ho, podobne ako napríklad Anthonyho Hegartyho či Boya Georga, robia zraniteľnejším, ale aspoň niekto taký na scéne ešte predsa musí byť, keď už na snahu niečo naozajstné povedať väčšina dávno rezignovala.
Okrem charizmatického speváka Sammuela T Herringa má elektropopová partia Future Islands z amerického Baltimoru oproti väčšine mien zo serveru Pitchforkmedia.com ešte jednu veľkú výhodu: skúsenosti. Zo štvrtej LP je úplne jasné, že by zneli dobre aj v iných žánrových škatuľkách, napokon, nie nadarmo ich ktorýsi novinár opísal ako „New Order so spevákom absurdných alt-rockerov Pere Ubu“. Harmonicky bohaté a hitové pesničky píšu tak, akoby to bola tá najľahšia vec na svete. Na hudobný prelom 70. a 80. rokov, predovšetkým new wave, nadväzujú veľmi vkusne – skôr na ranú tvorbu Simple Minds, Icehouse, Naked Eyes či The Associates než na populárnu obohratú vlnu retra a´la Stock/Aitken/Waterman, ktorá by nebola vtipná ani keby tak bola zamýšľaná.
Je len apríl a už tu máme horúceho adepta na titul Album roka. Dospelý album, ľahký no úprimný, žiadne extra umenie či búranie základov, ale piesne tak silné až to berie dych. Pre úplnosť dodajme, že za fascinujúci zvuk kapela vďačí Chrisovi Coadymu, ktorý sa stará aj o zvuk skupiny Beach House. Future Islands je na albume Singles jedno veľké poctivé elektropopové pesničkárstvo so spevákom, z ktorého charizmy by sa dala nakŕmiť kompletná domáca hudobná scéna, a aj to by jej stačila asi tak 1/16.
