Hudobný nástroj mbira, v slovenčine známy aj pod starším a rozšírenejším názvom kalimba alebo prstové piano, je tradičný inštrument rozšírený po celej Afrike, kde má veľa rôznych podôb a názvov. Ženskou priekopníčkou hry na mbiru v Zimbabwe bola v 70. a 80. rokoch 20. storočia hudobníčka a speváčka Stella Chiweshe, označovaná za „kráľovnú mbiry“. Aktuálnou následníčkou trónu je Hope Masike, „princezná mbiry“, ktorej sólový album The Exorcism Of A Spinster vyšiel na prelome júla a augusta. Nástroj, na ktorý sa najčastejšie hrá v Zimbawe, je uložený vo veľkej rezonančnej nádobe z tekvice, ktorá slúži zároveň ako zosilňovač a reproduktor v jednom. Na albume počuť aj zopár skladieb, v ktorých vynikne jeho zvuk, no celé dielo je zvukovo oveľa bohatšie.
Hoci je to debutový album, v prípade tejto umelkyne nejde o dáku neskúsenú začiatočníčku. Táto absolventka hudobných škôl v Zimbabwe pôsobí na domácej scéne od roku 2008. V roku 2013 sa pridala k medzinárodnému etno-jazzovému projektu Monoswezi, v ktorom sa stretli hudobníci z Nórska, Švédska, Mozambiku a Zimbabwe. Táto invenčná nadžánrová kapela nahrala tri úspešné albumy The Village (2013), Monoswezi Yanga (2015) a A Je (2017), ktoré bodovali v rôznych rebríčkoch. Hope Masike priniesla do kapely materiál v podobe zimbabwianskych ľudových piesní, ale tiež svoj výrazný vokál a hru na mbiru. Teraz prišiel čas postaviť sa na vlastné nohy, aj keď na sólovom albume využila pomoc svojich spoluhráčov z Monoswezi – hlavne bubeníka Erika Nylandera.
Hope Masike tvrdí, že k nahratiu sólového albumu ju inšpirovala jej vlastná životná skúsenosť. Keď vraj bola mladšia, myslela si, že keď bude mať 26 rokov, tak bude určite šťastne vydatá a bude mať 9 detí ako jej rodičia. Keď však dosiahla tento vek, nemala dokonca ani priateľa. To sa ani po rokoch nezmenilo, keďže pri jej kariére hudobníčky nemá veľa času na nadväzovanie známostí a muži sa jej navyše boja, lebo je úspešná žena. Staré dievky sa však dodnes v Afrike (a nielen v nej) považujú za niečo nenormálne, a preto sa rodičia takýchto žien snažia „problém“ riešiť aj tak, že svoju dcéru nútia absolvovať u domorodého kňaza a čarodejníka procedúru, ktorá jej má pomôcť sňať domnelé prekliatie a vyhnať z nej diabla. Samotná Hope však namiesto prekliatia vidí za touto novou životnou situáciou to, že stále viac Afričaniek dáva prednosť vzdelaniu, kariére, prípadne sociálnej angažovanosti pred uzavretím sa do úzkeho rodinného sveta.
Na albume The Exorcism of a Spinster Hope Masike nielen spieva, ale používa aj niekoľko druhov tradičnej zimbabwianskej mbiry a hrá aj na domorodý bubon ngoma. Okrem toho na albume hosťuje aj zopár ďalších afrických perkusionistov a bubeníkov, a rytmus podfarbuje elektrická gitara a basgita. Africkú rytmiku, ktorá bola nahratá v štúdiu v Harare, doplňuje svojimi bicími a klávesami Erik Nylander, speváčkin kolega z kapely Monoswezi a producent celého albumu.
Na rozdiel od „kráľovnej mbiry“ Stelly Chiweshe, ktorá napodobňovala tradičný mužský štýl hry (to znamená kombináciu spevu a sprievodnej hry na mbiru), pristupuje Hope Masike ako príslušníčka novej generácie k mbire celkom iným spôsobom. Na albume počuť nielen skladby s mbirou a vokálom, ale hlavne kopec moderne aranžovaných pesničiek. Časť z nich sú „coververzie“ zimbambwianskych ľudoviek, ale zhruba polovicu tvoria jej vlastné skladby, v ktorých počuť nielen tradičnú africkú hudbu, ale všetko, čo sa na ich autorku nalepilo po ceste – jazz, hip-hop, pop, reggae, sambu, či dokonca gospel. Aj vďaka tomu sa jej darí osloviť nielen medzinárodné publikum, ktoré je na takéto fúzie dávno zvyknuté, ale nachádza si ľahšie fanúšikov aj doma v Afrike. Skladby ako Idenga (ku ktorej existuje aj videoklip), Kune Mumwe, Zunde, či titulná The Exorcism Of A Spinster – Muregere, bez problémov obstoja v každom dobrom rádiu.
Hope Masike sa vo svojej tvorbe nebráni ani sociálnym a angažovaným témam, ako to bolo vždy typické pre hudobníkov z tejto časti Afriky. Napríklad v skladbe Tonanaira sa spieva o tom, že Afričania sa raz určite dokážu postaviť proti starým, často autoritatívnym režimom a začnú budovať novú spoločnosť, ktorá bude oveľa rovnoprávnejšia, slobodnejšia a mierumilovnejšia ako je tá dnešná. V „autobiografickej“ kompozícii Mbira Yangu rozpráva Hope vlastný príbeh emancipovanej mladej ženy, ktorá sa rozhodla svoju hudobnú kariéru spojiť s nástrojom, ktorý sa v minulosti považoval za výlučne mužskú záležitosť. V tejto skladbe rozpráva o tom, ako bola kedysi kvôli tomu terčom posmechu, no dnes je rada, že nepočúvala svojich kritikov a vydržala až dodnes, keď je z nej medzinárodná hviezda.
