Hoci albumom týždňa na Rádiu_FM bývajú štandardne novinky od aktuálnych interpretov, občas sa nájde aj výnimka. Tou je tentoraz výberovka z labelu Analog Africa, ktorý si v posledných rokoch urobil meno vydávaním dobre odležanej, ale pre európskych poslucháčov doteraz neobjavenej hudby, hlavne z afrických krajín: Benin, Burkina Faso, Ghana, Angola, Kamerun, Zimbabwe, Somálsko, Senegal, či Kapverdské Ostrovy. Výnimočne sa medzi týmito africkými „vykopávkami“ nájde aj niečo z Latinskej Ameriky – miestne poklady mapoval napríklad dvojalbum klasických kolumbijských cumbií pod názvom Diablos del Ritmo: The Colombian Melting Pot 1960-1985, či dva brazílske tituly - Siriá, na ktorom sú hity kapely Mestre Cupijó e Seu Ritmo a výberovka akordeonistu menom Camaráo, ktorý bol na prelome 60. a 70. rokov jednou z hviezd štýlu forró. Čerstvý album týždňa, ktorý vyšiel na konci júna, je v poradí tretím brazílskym prírastkom do katalógu vydavateľstva. Volá sa Jambú é os míticos sons do Amazónia a obsahuje hity, ktoré kedysi hýbali tančiarňami v prístave Belém, hlavnom meste štátu Pará na severovýchode Brazílie.
Zakladateľom vydavateľstva Analog Africa je berlínsky dídžej a producent Samy Ben Redjeb. Jeho vášeň pre archívnu muziku, ktorá dodnes znie sviežo a miestami až futuristicky, ho priviedla pred 15 rokmi k africkým bazárom, kde začal skupovať staré platne a single a pátrať po kapelách, ktoré ich kedysi nahrali. Kvôli tomu, aby sa dostal k takejto muzike, bol ochotný robiť aj inštruktora potápania v Senegale alebo stewarda na vnútroafrických linkách Lufthansy. Výsledkom jeho snahy bolo založenie vlastného vydavateľstva, ktoré rekonštruuje takéto vzácne historické nahrávky. Hudobná archeológia ho postupne priviedla do desiatok krajín, naposledy do Brazílie. Mesto Belém má na miestnej hudobnej scéne podobné postavenie ako New Orleans v USA – obe majú niečo vyše milióna obyvateľov a nachádzajú sa blízko ústia veľkých riek (Amazonka a Mississippi). Keďže sú to prístavy, zlievajú sa v nich nielen vody riek do mora, ale aj mnohé hudobné a iné kultúrne vplyvy. Veľký vplyv na hudbu v Beléme mali okrem brazílskych aj karibské tradície, hlavne tie z Kuby, Jamajky a Dominikánskej republiky. Napríklad v skladbe od kapely Verequete e O Conjunto Uirapurú, ktorá je súčasťou výberovky, počuť ozveny calypsa.
Na začiatku 70. rokov 20. storočia existovalo v Beléme nielen množstvo nočných klubov a kapiel, ktoré v nich hrali živú hudbu, ale vtedy vzniklo aj miestne rádio a gramofónová spoločnosť Rauland Belém Som Ltd. V tomto období sa v tomto regióne hrala celá kopa nových i staronových štýlov ako carimbó, siriá, bolero, mambo, brega, či lambada, v ktorých sa miešali pôvodné americké hudobné prvky s európskymi a africkými, do čoho po čase pribudli aj karibské motívy. Kombinácia bubnov a perkusií bývalých otrokov zo západnej Afriky a dychové nástroje privezené misionármi z Európy, ale so zmeneným využitím, k tomu rokenrolová rytmika a skvelé spevácke kreácia tvoria základ väčšiny hudby z tejto časti Brazílie. Navyše aj tieto štýly sa niekedy miešali navzájom, ako je to napríklad v skladbe A Misturada od Os Muiraquitans, kde základ koktejlu tvoria štýly siriá a karimbó.
Každá generácia má svojich vlastných hudobných hrdinov – kým pre súčasných mladých Brazílčanov sú to hlavne hiphopoví alebo elektronickí umelci, na začiatku 70. rokov 20. storočia to bolo inak. Zatiaľ čo zahraniční fanúšikovia brazílskej hudby obdivovali hlavne vychádzajúce hviezdy bossanovy, nad amazonským Belémom žiarili celkom iného kométy. Na vtedajších parties v meste púšťali dídžeji na archaických soundsystémoch zo svojich gramofónov skladby od takých frajerov ako boli Mestre Cupijó, Messias Holand alebo Pinduca. Niektorí z nich sa dnešného oživeného záujmu o hudbu svojej mladosti nedožili, ale napríklad taký Pinduca, vlastným menom Aurino Quirino Goncalves, je ešte stále hudobne aktívny, hoci má už viac ako osemdesiat rokov. Jeho album z roku 2017 bol dokonca nominovaný na Latino Grammy. Za desiatky rokov sa systém tancovačiek s použitím soundsystémov výrazne zdokonalil – na dnešné parties na okraji Belému chodia desaťtisíce ľudí, ale nie som si istý, či tam môžu počuť aj také parádne kúsky ako sú na našom albume týždňa.
Výberovka brazílskych hitov z Amazónie sa volá jambú podľa rastliny, ktorá sa často používa v tamojšej kuchyni. Domorodci ju celé stáročia používali ako liečivú bylinu, dobrú hlavne na trávenie, neskôr prešla do gastronómie a pred pár rokmi niekto dostal nápad pridať jambú aj do národného brazílskeho alkoholu vyrobeného z trstiny, ktorý sa volá cachaca. Voňavá, sladká, no zároveň aj trpká a silná, taká je nielen „kašasa žambú“, ale aj hudba z tejto oblasti Brazílie, o ktorej si môžete urobiť lepšiu predstavu vďaka pionierskej práci Samyho Bena Redjeba. Skladby z jeho najnovšej výberovky nenudia ani chvíľu, skôr naopak – podobne ako rastlina v názve povzbudzujú apetít k tomu spoznať ešte viac hudby z tohto regiónu a tohto obdobia. Všetky pesničky na albume znejú dodnes moderne a sviežo a majú potenciál svoj život hitu predĺžiť ešte o pekných pár rôčkov navyše.
