Posledné roky prajú v populárnej hudbe rôznym retro zvukom a návratom do minulosti – všeobecnému trendu sa nevyhla ani tzv. „world music“. V rámci tohto žánru vychádzajú nielen dobre odležané archívne nahrávky z rôznych kútov sveta – od Afriky, cez Latinskú Ameriku až po Áziu, ale cool zvuky zo 60., 70. či 80. rokov dvadsiateho storočia sa snažia viac či menej úspešne napodobňovať aj súčasní mladí hudobníci. Inšpiráciu v tureckom repe(te)rtoári našla aj skupina mladých nadšencov z Holandska, ktorá si dala názov Altin Gün (Zlatý deň). Založil ju v roku 2017 basgitarista Jasper Verhulst, ktorý sa namotal na turecký folklór a hudbu z obdobia najväčšej popularity tzv. „anatólskeho rocku“. Výsledkom je kapela, ktorá po novom interpretuje staré turecké hity. Po debutovom albume On, ktorý vyšiel vlani, sa na konci apríla 2019 v katalógu vydavateľstva Glitterbeat, určujúcom trendy, ocitol aj nový album Gece (Noc).
Skupinu Altin Gün tvorí šestica mladých ľudí usadených v Amsterdame. Niektorí z nich majú turecké korene, iní holandské, no priamo v Turecku, presnejšie v Istanbule, sa narodila iba speváčka Merve Daşdemir. Už sme spomínali, ako sa Jasper Verhulst zamiloval do tureckej hudby – stalo sa to v roku 2015 na turné, kde hral ako basgitarista v kapele Jacca Gardnera. Klasické turecké nahrávky sa však rozhodol upraviť si po svojom, využívajúc zvuky beatovej a psychedelickej éry z prelomu 60. a 70. rokov. Na svoj plán nahovoril aj gitaristu Bena Ridera a bubeníka Nica Mauskovica a zostavu doplnil o perkusionistu Gina Groenvelda, už spomínanú Merve Daşdemir a hráča na elektrický saz a speváka, ktorý sa volá Erdinç Yildiz Eçevit. Svoj prvý koncert odohrali koncom roku 2017 a o rok neskôr mali na svojom konte prvý album a úspechy na rôznych festivaloch, televíziách, či na internete. Ich koncert pre americkú rozhlasovú stanicu KEXP videlo na webe už viac ako milión ľudí.
Ak ste si mysleli, že Altin Gün hrá vlastné skladby, musím vás sklamať – na albume Gece je iba jedna jediná vlastná kompozícia. Väčšinu piesní v ich repertoári (vrátane takých hitov ako Yolcu, Vay Dünya či Leyla) totiž zložil slávny turecký spevák a hudobník Neşet Ertaş, ktorý začal svoju kariéru ešte v polovici 20. storočia. Tento chýrny hráč na strunový nástroj saz pôsobil na domácej scéne viac ako dvadsať rokov, potom však zo zdravotných dôvodov skončil hudobnú kariéru a presťahoval sa za svojím bratom do Nemecka. Tu začal po čase znovu hrávať na svadbách a na oslavách tureckých rodákov. Jeho staré nahrávky síce ľudia v Turecku stále poznali, ale keďže zmizol z očí, niektorí ho považovali za mŕtveho. Začiatkom 20. storočia sa triumfálne vrátil na tureckú scénu, ale v roku 2012 vo veku 73 rokov zomrel. Počas svojej kariéry nahral viac ako 30 albumov a jeho piesne sú dodnes veľmi populárne.
Neşet Ertaş, autor väčšiny skladieb na albume skupiny Altin Gün, patril k tzv. ašikom, profesionálnym bardom, ktorí spievali so sazom v ruke pesničky nielen o láske, ale často aj o politike či spoločenských problémoch. Elektrickú podobu tohto trojstrunového nástroja využívali turecké skupiny hrajúce tzv. „anatolský rock“ v 70. rokoch 20. storočia, ale aj iní známi hudobníci – dodnes ho napríklad používa Lu Edmonds (Public Image Limited, Mekons, Les Triaboliques). Zdá sa, že v poslednej dobe sa k nám valí nová vlna hudby inšpirovanej anatólskym rockom – v prvej dvadsiatke aktuálneho albumového rebríčka WMCE sa nachádzajú hneď dva takého albumy: Gece od Altin Gün boduje ako najúspešnejšia novinka na druhom mieste a Bahar od gitaristu Umuta Adana na dvanástom.
Treba povedať, že spôsob, akým hudobníci z Altin Gün prerábajú staré turecké hity, je síce dostatočne drzý a odvážny, no zároveň z neho cítiť rešpekt k originálu a nadšenie pre vec aj pre archaické zvuky. Miešajú sa tu rôzne historické epochy – niektoré zo skladieb, ktoré Neşet Ertaş pôvodne spieval iba s akustickým sazom, odeli do rockového kabáta a zrýchlili tempo (to je prípad piesní Yolcu a Leyla), iné naopak pribrzdili. Napríklad zo svadobného a „párty“ hitu Kolbasti, ktorý vznikol v 30. rokoch 20. storočia na pobreží Čierneho mora, urobili letnú plážovú pesničku, ktorej k tanečnému rytmu pribudla jemne melancholická nálada. Poriadnou premenou si prešla aj pieseň Süpürgesi Yoncadan. Táto dodatočne otextovaná inštrumentálna skladba pre saz, ktorú s obľubou interpretujú orchestre ľudových nástrojov so speváčkami v estrádach tureckého štátneho telerozhlasu (TRT), dostala vďaka novému aranžmánu mládencov a dievčaťa z Altin Gün priam kraftwerkovské rozmery.
Tým sa však retro história nekončí. Na novom albume Gece sa síce vyskytuje Nicola Mauskovic, pôvodný bubeník skupiny Altin Gün, ale už len ako hosť – nahradil ho Daniel Smienk. Mauskovic si totiž medzičasom založil inú etno-retro-skupinu, ktorá sa volá The Mauskovic Dance Band a pustila sa do svojráznych verzií afrobeatu a cumbie. Zdá sa, že trend mladých kapiel hrajúcich staré pesničky a štýly bude ešte chvíľu pokračovať – za všetkých spomeňme napríklad úspešné nemecko-turecké projekty, ako je kapela Electro Hafiz z Kolína nad Rýnom, či speváčka Derya Yildirim a jej skupina Grup Şimşek z Hamburgu. Pozoruhodné na týchto mladých ľuďoch je aj to, že okrem toho, že hrajú „starú hudbu“ obohatenú o myslenie 21. storočia, neboja sa dodržiavať aj mierne psychedelický dresscode.
Naši predkovia mali príslovie, v ktorom tvrdili, že poturčenec je horší od Turka. Medzičasom sa z neho stala metafora, ktorá má stále svoje opodstatnenie, ak ju vhodne interpretujete. V tomto prípade je to trochu inak – hoci holandská skupina Altin Gün sa skladá zväčša z „poturčencov“, neznamená to, že by boli po hudobnej stránke horší ako ich zdroje inšpirácie – jednoducho sú iní a svojskí. Zdá sa, že dnešní mladí Európania sa skôr nadchnú pre psychedelický retro-zvuk ako pre originálne pesničky od Neşeta Ertaşa a iných ašikov – tureckých trubadúrov. Ale ktovie, možno sa časť z nich začne po čase zaujímať aj o „klasickú“ tureckú hudbu a jej skryté poklady. Ak ich k tomuto zdroju privedie napríklad aj album Gece od skupiny Altin Gün, zostáva zvolať – nech žijú poturčenci!
