Zažili sme to už niekoľkokrát. A nemuseli by sme sa príliš sťažovať, je to vývoj, ktorý je prirodzený a veľmi ťažko zastaviteľný. Z talentovaného skladateľa, ktorý patril undergroundu, sa stal úspešný interpret, ktorý sa stále viac otvára novým možnostiam. Už to nie je ten dubstepový minimalista, ktorého sme spoznali pred ôsmimi rokmi. Veď odvtedy už spolupracoval s Beyonce, Jay-Zm, Vinceom Staplesom či Travisom Scottom. Niečo sa MUSELO zmeniť. Vývoj jednoducho nezastavíme.
No zdá sa, že to nebol len úspech a hviezdne spolupráce, ktoré ovplynili tvorbu Jamesa Blakea. Veď ešte pred dvomi rokmi bol rovnako hĺbavý, zamyslený až depresívny chlapec, akého sme ho poznali na začiatku. Tri celé albumy si zachovával status „smutného chlapca“, ako ho s radosťou prezývali. Zmena musela nastať o niečo hlbšie. James Blake sa zamiloval. A celkom určite sa otvoril. Úprimne priznáva, že práve jeho priateľka, DJka a herečka Jameela Jamil, môže za to, že sa stal omnoho prístupnejším a veselším. Už sa nemohol oddávať svojím temným náladám bez toho, aby nemusel svojej žene vysvetľovať, čo mu akurát beží hlavou. Veď to všetci dobre poznáme.
V jednej z najvýraznejších skladieb albumu, Into The Red, priznáva lásku k žene, ktorá zmenila nielen jeho život, ale aj jeho tvorbu. Stála pri ňom v dobrých časoch úspechu, ale aj v ťažkých časoch depresií. A ako mu pomohla! Túto vďačnosť cítiť z celej nahrávky. Vracia sa k nej v niekoľkých skladbách. Ak budete sústredene počúvať, pravdepodobne budete fascinovaní, nakoľko dokáže láska ženy pozdvihnúť muža. Na druhej strane môžete pociťovať aj akúsi úzkosť: obavu o človeka, ktorý svoje šťastie postavil na prítomnosti niekoho druhého. Budete mu držať palce, aby ho jeho zraniteľnosť nedostala do ešte väčších hĺbok a depresií. A budete sa snažiť presvedčiť samých seba, že si potom spomenie na svoje verše zo skladby Don't Miss It: „Everything Is About Me / I Am The Most Important Thing“ – „Všetko je o mne / Ja som tá najdôležitejšia vec“.
V porovnaní s prechádzajúcimi albumami je štvrtý album Jamesa Blakea veselší, svetlejší a popovejší. Otvorený širšiemu publiku. Oznamuje to už v úvodnej skladbe: "I will be touchable / I will be reachable." Nechápte ho zle. Assume Form ešte stále nie je mainstreamový album. Ešte stále bude ťažký a zvláštny pre tých, ktorí sú zvyknutí počúvať mainstreamovú hudbu. No bude odpočinkový pre tých, ktorí sme počúvali jeho albumy aj predtým. Stále sa budeme tešiť z jeho skladateľských schopností, pekných zvukov a podmanivých vokálov, no možno nebudeme počúvať až tak sústredene, ako sme boli pri jeho mene zvyknutí. A toto je moja veľká výhrada voči Assume Form. Nedostatok toho, čím bol James Blake originálny, čím sa vyznačoval medzi všetkými ostatnými soulovými spevákmi, hocijak talentovanými: a teda napätím. Kým predtým sme tajili dych, dnes pokojne počúvame. Kým predtým sme sa tešili z toho, ako nás tento interpret naťahuje, teraz sme vďační za každý náznak tajomna. Kým predtým bola jeho hudba minimalistická a priestranná, dnes je hutná natoľko, že už neposkytuje priestor ďalšej fantázii. Viac ako nablýskaným hosťom, medzi ktorými nechýbajú Andre3000, Moses Sumney či Travis Scott, by som sa potešila prievanu, aký dokázal vytvoriť asi len on, James Blake.
Aj zahraničné magazíny privítali zmenu v tvorbe Jamesa Blakea rozporuplne. Kým NME dalo nahrávke 100 percentné hodnotenie, v Pitchforku nedosiahla ani 6 bodov z desiatich. Aj preto je zásadné, z akých dôvodov ste tohto Londýnčana uprednostňovali. Ak to bolo pre minimalizmus alebo napätie, možno budete trochu sklamaní. Ale ak to bolo pre jeho talent písať výborné skladby či spievať podmanivým hlasom, mali by ste byť v bezpečí. Assume Form je ďalšia kvalitná nahrávka s kopou pekných, nie príliš predvídateľných piesní.
