Mal vydávať Kanye a mal vydávať .Paak. Kanye však nakoniec nič nevydal a .Paakovi (tentoraz) spolupráca s Dreom viac ublížila ako pomohla. Anderson .Paak totiž nie je Dr. Dre a to, čo skvelo sadlo v legendárnej westcoast-gangsta nahrávke „2001“, u .Paaka príliš nefunguje. Nič to, aspoň dáva priestor vyniknúť inému MCmu, ktorý stojí za pozornosť: volá sa Smino, má 27 rokov a kamaráti sa so Sabom či Noname − ich vydareným tohtoročným albumom sme sa v Rádiu_FM už venovali. Smina si vo vysielaní predstavíme tento týždeň.
Ako to už býva, narodil sa do hudobníckej rodiny. Najďalej to dotiahol jeho starý otec, ktorý hrával na basu na koncertoch Muddyho Watersa. Smino však začal s bicími, ku ktorým sa neskôr, celkom ideálne, pridružil rap. A keď sa presťahoval z rodného St. Louis do Chicaga, nakoniec sa mu podarilo naštartovať svoju kariéru. Prvé nahrávky povydával už v roku 2012 a debutový album vlani pod názvom „blkswn“ (Black Swan). Už ten mu priniesol uznanie aj v radoch hudobníkov − napríklad sa vydal na spoločné turné so speváčkou SZA, o ktorej sa po debute „CTRL“ (Control) hovorilo ešte viac. Skutočná priazeň fanúšikov mala pre Smina ešte len prísť. Noir je album, ktorý ľudia označujú za budúcu klasiku.
Smino nie je len rapper, ale aj spevák a producent. Všetky tieto úlohy vykonáva aj na albume. Ale zdá sa, že sám si uvedomuje, kde vyniká najviac. Kým produkciu väčšiny piesní prenechal iným, na vokáloch je všadeprítomný a exceluje. Jeho hlas je mikrofonický, charizmatický a nesmierne ohybný. Budete fascinovaní tým, čo (a s akou ľahkosťou) predvádza. Nielen v rape, ale aj v speve prestrieda desiatky/stovky/tisícky podôb, aby ste pri počúvaní ani na chvíľu nepoľavili. No dobre, tými tisíckami už asi preháňam, ale variácie Sminovho prejavu pôsobia, ako keby nemali konca...
Čo sa týka zvuku, o takýchto rapových albumoch hovorím, že pohládzajú dušu. Noir sa nesnaží znieť ani príliš drsne, ani príliš trendovo, ani príliš futuristicky, namiesto toho je ľahký a chillový, nič neznásilľuje. Použité zvuky sú pekné a príjemné, melódie hravé. Okrem Smina sa pod ne podpísal napríklad aj Sango či menej známe meno Monte Booker, ktorý (podobne ako na debute) stojí za väčšinou piesní. A napriek tomu, že väčšina spolupracovníkov je z chicagskej scény, album má také originálne aranžmány, že spontánne prekračuje charakter lokálnej nahrávky.
To, pre čo budete tento album počúvať, bude pravdepodobne Sminov variabilný prejav a príjemný, soulový zvuk. Čo sa týka textov, nejde o nič hlboké. Podobná ľahkosť, akú počuť v beatoch a vokáloch, je aj v témach: je to album na afterpárty, k spamätávaniu sa zo žúrky, prípadne k radovánkam pod perinou. Ku cti Smina však slúži, že dokáže písať aj o iných veciach. Predviedol to nielen na početných spoluprácach so Sabom, Noname, Mickom Jenkinsom či Ravyn Lenae, ale aj na svojom debutovom albume „blkswn“, ktorý bol skôr autobiografický. Navyše, aj pri témach, ako sú alkoholové/drogové opojenie či sex, dokáže písať v metaforách, prípadne dvojzmysloch, ktoré zatnú hlboko. A o tom to je.
