Je vôbec možné nepokryte čerpať z odkazu slávnych skupín z prelomu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia a pritom si aj v súčasnosti zachovať šarm, štýl a svojím spôsobom aj vlastnú tvár? Fínski jazdci apokalypsy, ktorí si hovoria Beastmilk, ukazujú na svojom debutovom albume, že sa to naozaj dá a robia to nesmierne zaujímavým spôsobom.
Joy Division, Bauhaus, The Cure, Killing Joke, Sisters Of Mercy – skúste to všetko zmiešať s typickou škandinávskou melanchóliou a zvláštnym finskym citom pre chytľavé gitarové linky a máte zhruba to, čo predvádzajú Beastmilk na svojom albume Climax.
Frontmanom Beastmilk je, najmä skúseným blackmetalovým fanúšikom veľmi dobre známy, umelec menom Khvost, vlastný menom Mathew McNerney. Hoci sa narodil v Británii, v ostatných rokoch žil najmä v Holandsku, Nórsku, aktuálne je doma vo Fínsku. Najvýraznejšie bolo jeho pôsobenie vo formáciách Dødheimsgard a Code, ale spieval vo viacerých ďalších skupinách, s chuťou si zahosťoval na veľkom množstve albumov. Ako sám hovorí, raz tak sedel v depresii v jednom z barov v Helsinkách a dumal nad tým, či zabije sám seba, alebo niekoho iného a nevedel, čo s tým - s celou tou zapeklitou životnou situáciou. A tak založil skupinu. Beastmilk vznikli v zime, bola to jedna z prvých zím, ktoré Mathew vo Fínsku zažil, vraj to bolo veľmi, veľmi náročné a melancholické.
Beastmilk sú najmä o skvelom vokále pripomínajúcom Glenna Danziga či Nicka Cavea, na albume Climax zdanlivo nezúčastnenom a letargickom, súčasne však naplno ovládajúcom dianie na celej nahrávke. V post-punkových rytmoch zmietaní hudobníci nakladajú jeden zaujímavý riff za druhým a prekvapujú viacerými výraznými gitarovými melódiami – na svoje si prídu aj priaznivci ikonickej fínskej clivoty formácií ako Sentenced či Amorphis. Celé je to skladbách, silných a výrazných, žiadna nota nevychádza navnivoč, nič tu nie je zbytočné či samoúčelné. Jeden z producentských mágov súčasnosti – Američan Kurt Ballou sa aj pri Beastmilk ukázal ako najsprávnejšia voľba, rovnako ako pri desiatkach iných skupín, ktorým ušil fantastický zvuk na mieru – za všetky menujme z poslednej doby úžasné albumy od Kvelertak, Nails, Black Breath, All Pigs Must Die či Converge, v ktorých hrá aj sám hrá na gitaru.
Album Climax je najmä o úlohe muža v dnešnej spoločnosti. Beastmilk spievajú o neistote, smútku, melanchólii, zlyhaniach a ich vplyve na psychiku. Rovnako ako skupiny z post-punkovej éry z konca sedemdesiatych rokov riešili zväčšovanie miest a urbánne odcudzenie mladých ľudí, Beastmilk tvrdia, že v súčasnosti sa problémy ešte znásobili a apokalypsa sa už dávno začala. A rovnako ako väčšina tvrdo-rockových a metalových skupín, aj Beastmilk vychádzajú z toho, že ak sa pozeráte smrti do očí a nebojíte sa spievať ani o pocitoch najtemnejších a najťažších, váš život je v konečnom dôsledku oveľa kvalitnejší a bohatší.
Ak máte radi neodolateľný smútok Joy Division, odkaz z osemdesiatych rokov od legendárnych Bauhaus či Killing Joke alebo nedáte dopustiť na Sisters Of Mercy, Danzig či hviezdy rokov deväťdesiatych - Type O Negative, fínskych sympaťákov Beastmilk jednoducho budete milovať. Je pritom sympatické, aké jednoduché a štýlové východiská vyznávajú oni sami – nechcú byť súčasťou žiadnej scény, sami si chcú vyberať, s kým pôjdu na turné a komu budú hrať, a hoci všetci môžeme hovoriť o gotike, o gotickej hudbe a osemdesiatych rokoch, Beastmilk chcú byť zo všetkého najviac dobrou rockovou skupinou, ktorá si s chuťou zahrá aj vo vašom lokálnom bare.
