Slovenská world music skupina Banda vydáva tento týždeň svoj tretí oficiálny album, ktorý kráča v stopách doma i v zahraničí úspešných nahrávok Jedna z roku 2011 a HraBanda z roku 2014. Ich nový album sa volá Telegrafy a podľa slov kapelníka Sama Smetanu vznikal „na preskáčku“ asi dva roky. Dvanásť skladieb, ktoré sa na ňom nakoniec ocitlo, nahrávali členovia kapely v niekoľkých nahrávacích termínoch po dvoch alebo po troch pesničkách. Na výslednom zvuku to však nepoznať – postprodukcia urobila svoje a album znie veľmi kompaktne. Dokonca zostali aj pri mojej obľúbenej hre s názvami, ktorá sa objavila aj na predchádzajúcich dvoch albumoch – všetky skladby (až na jednu výnimku) majú totiž jednoslovné názvy zložené z pár slabík.
Na novom albume Bandy je okrem stálej zostavy kapely (Samo Smetana – husle, mandolína, spev; Alžbeta Lukáčová – cimbal, spev, heligónka, ústna harmonika; Ivan Hanula – viola, oktávky, mandolína, buzuki, spev; Petr Obuch – kontrabas, spev, klávesy; Eva Brunovská – spev, klávesy a Igor Ajdži Sabo – bicie, perkusie a spev) aj niekoľko hostí. V dvoch skladbách (Čumaky a Hadanočka) hosťuje rusínsky spevák Štefan Štec, ktorý svojho času zažiaril v televíznej súťaži Zem spieva a začiatkom tohto roku vydal aj vlastný debutový album. Banda si ho ako hosťa pozvala na koncertovanie a na nahrávanie albumu ešte v čase, keď nebol až taký slávny. V ďalších dvoch nahrávkach (Ftaček a Polnoc) ozvláštňuje aranžmány zvukmi gajdice a gájd známy gajdoš a výrobca hudobných nástrojov Juraj Dufek. Najpočetnejšia skupina hostí je však na záverečnej dožinkovej pesničke Gazda, v ktorej okrem Bandy hrajú aj muzikanti z dychovej hudby Verešváranka z Červeníka.
Na svoj najnovší album sa Bande podarilo nenásilne prepašovať aj niektoré zo slovenských tradičných hudobných prvkov, zapísaných do národných aj medzinárodných zoznamov nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Platí to nielen pre gajdy a gajdošskú kultúru, reprezentované Ďurom Dufekom, ale napríklad aj pre fujaru (tá zaznie v chytľavej pesničke Tu som, inšpirovanej melódiou piesne od legendárneho fujaristu Martina Ľuptáka Sanitrára zo Zvolenskej Slatiny) – na tú hrá ako hosť Karol Kočík. Ďalším nehmotným hudobným prvkom na albume je horehronský viachlasý spev, ktorý sa objavuje v aranžmáne mládeneckej piesne z Telgártu s názvom Telegrafy, titulnej skladbe celého albumu. Okrem parádnych mužských aj ženských hlasov a miestami trochu polámaných beatov poslucháča v tejto skladbe zaujme aj ústna harmonika v podaní Betky Lukáčovej.
Kedysi som kdesi počul alebo možno čítal, že vraj nejaká časť členov skupiny Banda je údajne alergická na ska, reggae a iné karibské rytmy. Napriek tomu si však s tým nedajú pokoj a na každom albume s niečím podobným experimentujú. A tak sa na Telegrafoch objavuje protivojnový song z Myjavy s názvom Polnoc, kde sa okrem reggae rytmov ocitol v refréne aj nápev bojovej piesne Apačov z juhozápadu USA Tanec koní, ktorý koncom 50. rokov 20. storočia nahrala etnomuzikologička Laura Boulton. Keď sa k tomu všetkému pridajú ešte Dufekove gajdy a Ajdžiho bicie a perkusie, je z toho akési „myjavsko-indiánske reggae“ v pochodovom rytme, ktoré má však magickú moc.
Na novom albume Bandy sa dá nájsť aj niekoľko dlhších atmosférických piesní, ktoré sú viac na počúvanie ako do tanca – sem patrí napríklad dvojica uspávaniek s názvom Usni, „zobúdzacia“ pieseň Suníčko, či svadobné Holúbky. Vyskytuje sa tu aj zopár songov so svojráznym bandovským humorom – okrem Tu som alebo Gazdu je to hlavne pieseň Horčica, v ktorej sa strieda rom-pop s čardášom a rómčina so slovenčinou. K tejto pesničke Banda nakrútila aj videoklip, na ktorého finalizácii sa ešte pracuje – jeho dej sa má odohrávať na niekoľkých slovenských železničných staniciach a v staničných bufetoch.
Zdá sa, že je jedno, či si Banda zoberie „na paškál“ ľudovú pesničku myjavskú, spišskú, podpoliansku, horehronskú, rómsku alebo ukrajinskú, vždy z toho vyjde niečo nezvyčajné a nové, ktoré si však popritom ctí umenie starých majstrov. Dobrým príkladom takéhoto prístupu je aj skladba Tlče zo spevníka myjavských ľudových piesní, ktoré kedysi pozbieral Miloš Smetana, Samov otec. V jej inštrumentálnej medzihre sa ukrýva ešte jedna pesnička, ktorú spoznajú len naozajstní znalci folklóru. Skupina Banda sa vo svojom vývoji dostala do štádia, že si jej viacvrstvovú hudobnú tortu plnú odkazov a vtipov môžu vychutnať rovnako fajnšmekri ako náhodní okoloidúci a okolopočujúci, ktorí sa nechajú nalákať na nejaký nezvyčajný zvuk, chytľavú melódiu či aranžérsky postup a vedia oceniť hudobníkov, ktorých ich práca baví a majú ju radi. Nie, táto Banda nepotrebuje robiť fúzie a spojenia s folklórom, ktorý prichádza znovu ktoviekoľkýkrát na Slovensku do módy, lebo ona sama je folklór i world-music v jednom a to bez toho, aby ste ktorúkoľvek z týchto nálepiek chceli použiť ako nadávku. To už (dúfam), dávno neplatí, aj vďaka úsiliu muzikantov z Bandy.
