Ubehlo už neuveriteľných sedem rokov od chvíle, keď na chýrnom britskom labeli World Circuit vyšiel sľubný debutový album Fatou od skladateľky, hudobníčky a speváčky menom Fatoumata Diawara. Táto rodáčka z Pobrežia Slonoviny, ktorá vyrástla v malijskom hlavnom meste Bamako a momentálne žije vo Francúzsku, nahrala svoju prvú platňu so skúseným producentom Nickom Goldom a na jej prvotine hrali aj také hviezdy ako basgitarista John Paul Jones (áno, ten z Led Zeppelin), bubeník Tony Allen či legendárny hráč na lutnu kora Toumani Diabaté. Album Fatou sa držal sedem mesiacov v Top 20 rebríčka World Music Charts Europe, z toho štyrikrát ho vyhral. Po siedmich rokoch je tu Fatoumata znova – zrelšia, skúsenejšia a ešte lepšia, a história sa začína opakovať – dva týždne po vydaní druhého albumu Fenfo znovu vyhráva rebríček, a úplne zaslúžene. Úspešná bola už prvá zverejnená skladba Nterini, ktorú vďaka hudbe aj atraktívnemu vizuálu videlo za prvé dva mesiace viac ako pol milióna ľudí.
To, že Fatoumata od roku 2011 nevydala vlastný album, neznamená, že zaháľala. Medzičasom hrala v niekoľkých filmoch a hosťovala v projektoch iných hudobníkov, takých ako Herbie Hancock, Mulatu Astatke, Damon Albarn, Amadou & Mariam, Bobby Womack, Snarky Puppy a mnohí iní. Jej turné s kapelou kubánskeho klaviristu Roberta Fonsecu ste mohli vidieť naživo na trenčianskej Pohode v roku 2014 a záznam z neho vyšiel o rok neskôr pod názvom At Home – Live in Marciac vo vydavateľstve Jazz Village. Tohtoročný vlastný album pomáhal Fatoumate nahrať francúzsky hudobník a producent Matthieu Chedid alias M, ktorého album Lamomali bol vyhlásený za najlepšiu nahrávku world music za rok 2017 vo Francúzsku. Účinkovalo na ňom viacero hudobníkov z Mali, napríklad otcovsko-synovská dvojica Toumani a Sidiki Diabaté, rapper Oxmo Puccino, či práve Fatoumata Diawara. K tomuto albumu urobili aj spoločné turné a po skončení jedného koncertu v Barcelone sa Matthieau ponúkol, že pomôže Fatoumate nahrať pesničky na jej druhú sólovku. Spočiatku sa Fatoumata obávala, že to bude príliš elektronické, ale nakoniec si s „pánom M“ perfektne porozumeli a vznikli aj také skvosty ako tanečná skladba Negue Negue.
Na novom albume Fatoumaty Diawara nájdete nielen jemné elektronické prvky, ktoré neodmysliteľne patria k hudobnému jazyku 21. storočia, ale nechýbajú ani tradičné západoafrické nástroje ako kora, či rôzne druhy perkusií. Dôležité je aj to, že speváčka až na malé výnimky nepoužíva angličtinu alebo francúzštinu, ale svoju rodnú bambarčinu. Miestami na albume prekvapia okrem afrických rytmov aj brazílske či karibské prvky, prípadne výlety do funku a soulu. Fatoumata je zvyknutá svoje pesničky skladať pri gitare, ktorú pri koncertoch aj často a rada využíva. Hoci jej debutový album Fatou bol viac akustický ako elektrický, na Fenfo má oveľa viac miesta elektrická gitara a rôzne zvukové a hlasové efekty, ako napríklad v skladbe Kanou Dan Yen.
Fatoumata Diawara je typickým príkladom pesničkárky, pre ktorú je dôležitá nielen hudba, ale aj posolstvá obsiahnuté v textoch. Práve preto sa jej nový album volá Fenfo, čo vraj znamená „Niečo, čo treba povedať“. A tých vecí, o ktorých treba hovoriť, je v dnešnom svete čoraz viac – k tradičným témam afrických speváčok štýlu wassolou, ako sú dospievanie, ženstvo, materstvo, či manželské vzťahy, sa pridávajú nové motívy ako migrácia z Afriky do Európy (to je prípad skladby Nterini), ekologické problémy, ľudské práva, budúcnosť afrických detí a podobne. „Album Fenfo vyjadruje moje súčasné pocity a zvuk, akému dávam prednosť – je to nahrávka, ktorá vraví, kto naozaj som“ – povedala v jednom z promo rozhovorov Diawara.
Fatoumata Diawara patrí k tým šťastným umelcom, ktorí sa vedia v pravý čas obklopiť pravými ľuďmi. Nevedno, či za to môže jej herecká sláva, alebo imidž africkej kráľovnej, ale určite sa za tým skrýva aj schopnosť napísať naozaj kvalitné pesničky, ktoré majú hlavu aj pätu, melódiu aj rytmus a k tomu aj nejaké to ušľachtilé posolstvo navyše. To je prípad skladieb ako Nterini či Bonya, v ktorej hosťuje aj slávny hráč na lutnu kora Toumani Diabaté, či balád Mama a Don Do, kde hral francúzsky violončelista Vincent Segal. Ten v posledných rokoch veľmi úspešne spolupracuje s viacerými africkými hudobníkmi, napríklad s hráčom na koru Ballaké Sissokom.
Nuž, ak je niečo pravdy na rečiach o druhých albumoch, ktoré vraj bývajú kľúčové pri predpovedaní niečej umeleckej kariéry, Fatoumata Diawara urobila naozaj dôležitý krok na upevnenie svojej pozície v hudobnom svete. Zostáva už len dúfať, že na jej tretiu nahrávku nebude treba čakať ďalších sedem rokov.
