Sú to už dva roky – áno, v nedeľu 10. apríla 2016 si zahral v premiére na Slovensku, v bratislavskom Randale. Bolo nás tam vtedy odhadom asi tak 70, z toho 40 Angličanov žijúcich v našom hlavnom meste.
Skvelý večer a aj samotný Frank Turner bol nadšený – ako vravel, keď prvýkrát sólovo zahral doma v Londýne, videlo ho osem divákov, čiže Slovensko považoval rozhodne za úspech. Veterán ostrovného folk-punku vydáva v týchto dňoch svoj už siedmy album; oplatí sa do neho zahĺbiť, oplatí sa započúvať a to presne budeme robiť v najbližších dňoch až do nedele v Rádiu_FM.
Vo svojej výbornej knihe The Road Beneath My Feet píše Frank Turner o jednej veľmi zásadnej veci. Vždy chce svojou hudbou zasiahnuť čo najviac fanúšikov a poslucháčov, no zároveň si pri tom všetkom chce zachovať svoju tvár a umeleckú integritu. Na posledných albumoch a zvlášť na tom najnovšom to však robí skutočne s odretými ušami.
Ak si zoberiete, že vo svojej tvorbe v mnohom vychádza z punkovej muziky, z Black Flag, Gorilla Biscuits, v textoch cituje Sick Of It All a ďalšie hardcorové veličiny, je celkom zarážajúce, keď ho v recenzii magazínu NME v súvislosti s novou tvorbou spájajú s menami ako Bastille, Radiohead, The Cure, The Maccabees či dokonca Justin Timberlake. A nie náhodou a určite nie neprávom. Ale skúsme ho zobrať za slovo, keď v jednom z nových rozhovorov spomína, že vôbec nie je zlý nápad urobiť jeden z ďalších albumov v štýle Napalm Death.
Je to taký zvláštny druh radosti. Ani nie tak radosť z víťazstva, ako radosť z toho, že ste nehodili uterák do ringu. Aj takto opisuje Frank Turner svoj najnovší album a pocity z neho v dobe jeho vydania.
Kým predchádzajúce dva albumy boli veľmi osobné, skutočne išlo o sondy do vnútra umelca, novinka sa vracia oblúkom k začiatkom sólovej tvorby Franka Turnera a jeho sklonom k politickým vyjadreniam a postojom. Donald Trump a Brexit a neistota, bezradnosť a negatívne emócie, rasizmus a fašizmus, o tom všetkom Frank Turner spieva a na to všetko má jednoznačný recept – buďme k sebe viac milí.
Album Be More Kind je veľmi pestrý. Nájdete na ňom folkové vplyvy také typické pre Frankove sólové začiatky, nechýbajú energické punkové vypaľovačky a ani prekvapujúce, až príliš hitovo orientované kúsky typu Little Changes či Make America Great Again.
Bude veľmi zaujímavé sledovať, či sa v ďalšej kariére vyberie ešte ďalej týmto smerom a tisícové arény a vypredané kluby bude chcieť vymeniť za štadióny, alebo to bude skôr naopak, návrat k pôvodnej folk-punkovej estetike.
K Frankovi Turnerovi môžete mať výhrady, môže sa vám jeho nová tvorba zdať príliš uhladená a popová, možno dokonca miestami vypočítavá; stačí ho však vidieť a zažiť naživo a všetky pochybnosti idú bokom.
On je zo všetkého najviac koncertný umelec. Bol som z neho nadšený ako z predskokana slávnych bostonských Dropkick Murphys a ešte viac z jeho sólových vystúpení. Nenechajte si ho ujsť v októbri vo Viedni. Veľmi odporúčam.
