Monotematický Wiley sa na prvý pohľad do kalendára nových albumov nezdal ako jasný favorit. Po vypočutí ďalších noviniek posledného aprílového týždňa – Okkervil River, Twin Shadow či Janelle Monáe – je však jasné, že pred retrom 70. až 90. rokov, akokoľvek vydareným, nám ako únik do hmatateľnejšej súčasnosti poslúži Wileyho grime.
Od debutu z roku 2004 sa Wiley veľmi nezmenil. V roku 2001, keď podpísal zmluvu s vychyteným nezávislým labelom XL, pôsobil veľmi osviežujúco, aktuálne je už stálicou, ak nie rovno bardom, kedže pri niektorých žánroch plynie čas rýchlejšie a pôvodne undergroundový grime je už dávno súčasťou britského mainstreamu.
Godfather II sa klania mainstreamu o čosi viac, než jeho predchodca, ale bolo by nefér upodozrievať Wileyho z toho, že jediné, o čo mu ide, je zaryžovať si spolu s tuctami tuctových, mentálne neplnoletých kolegov na Klondiku tzv. alternatívneho rnb či akože undergroundového trapu.
Wiley je Wiley, sem tam prístupnejší, je to málo a je to zlé? Ani náhodou. Nahral skvelý popovo-rapový album, ktorý neuráža poslucháča s istou hudobnou skúsenosťou. Jednoducho, muzikanti z okruhu Big Dada/Ninja TUne/XL Recordings takto cítia hudbu a tak to má byť.
