A opäť tu máme celkom dobré obdobie na novú muziku a s tým i ťažšie rozhodovanie sa – za posledné dva týždňe vydali svoje novinky Chris Carter z Throbbing Gristle i Chris and Cosey, Stroon, Amen Dunes, projekt Maxa Tundru Daphne and Celeste, Daniel Avery na MUTE Records, projekt Makeness aj Dr. Octagon. S viacerými ste sa už mohli stretnúť v našom autorskom večernom vysielaní, do toho denného tento týždeň vstúpia, nie prvý ani posledný raz, novozélandskí Unknown Mortal Orchestra.
Podľa niektorých kritikov sa Ruban Nielson, ústredná postava Unknown Mortal Orchestra, ešte viac odklonil od možnosti byť zaškatuľkovaný, v podstate sa ale piesne na v poradí štvrtom albume líšia najmä tempom a, našťastie, akordickými postupmi. Je to minulosťou veľmi poučená hudba, spája folk s r’n‘b a psychadelickým rockom i funkom, nič, čo by sme tu ešte nemali – spomeňme si napr. na Sly and the Family Stone i Stevieho Wondera a zo súčasníkov Thundercata. Ruban nevykráda, nie je kŕčovito snaživý, naopak, sympaticky sa v ňom bije prirodzená muzikalita a akýsi salámizmus.
Album vznikal vo Vietname, Kórei, na Islande, v Spojených štátoch, rôzne po svete. A to je zábavné, pretože z dobrej polovice znie akoby ho Ruban Nielson nahral u seba v kuchyni. Lo-Fi v najlepšom možnom zmysle slova tejto muzike rozhodne pristane. Štúdiá je teda možné vnímať skôr ako potenciálne zdroje inšpirácií a nálad, výsledná vintage-deka, ktorá celú kolekciu akoby zahaľuje, je zrejme už len dielom šikovného zvukového majstra.
Necelé tri roky po treťom album Unknown Mortal Orchestra, Multi-Love, sa Ruban Nielson viac uzavrel, v jeho hudbe už takmer neostalo stopy po indie rocku a postpunku, ktoré ho bavili v minulosti, ešte ako člena Mint Chicks. Tu hrával so svojím bratom Kodym Nielsonom, ktorý mu asistuje aj na novinke Unknown Mortal Orchestra.
Kolekcia dvanástich subtílnych, skôr intímnych než veľkohubých hudobných výpovedí nie je sympatická novátorstvom, ale normálnosťou. Nikdy presne neviete, kam sa pieseň vydá, akordy sa usiljú poskakovať nepredvídateľne, podobne ako v najlepších číslach Princa. Najvýznamnejším nositeľom myšlienky je tak samotná muzikalita. Počujeme r’n’b, ktoré cestou k nám nespadlo do sacharínu, hudbu, čo slepo nenasleduje súčasné trendy. Treba však povedať aj to, že ku kritickej debate o možnostiach vypovedať čokoľvek nové o svete a hudbe v rámci popmusic, album Sex & Food veľmi neprispel. Aspoň sme sa teda najedli.
