Už je to takmer 30 rokov, čo Richard Russell založil XL Recordings, londýnske vydavateľstvo, ktoré povydávalo The Prodigy, The White Stripes, Dizzeho Rascala či Adele. Mnohých pritom objavil sám Richard Russell. A napriek tomu, že väčšina ľudí ho vnímala ako úspešného šéfa vydavateľstva, dostatočne činný bol aj ako producent – veľké slovo mal pri albumoch Everyday Robots od Damona Albarna, The Bravest Man In The Universe od Bobbyho Womacka či Ibeyi od Ibeyi. A konečne, Everything Is Recorded je jeho vlastný projekt, ktorý pravdepodobne zmení spôsob, akým sa fanúšikovia hudby pozerajú na jeho osobu.
Album vznikal počas džemovačiek v londýnskych štúdiách, patriacich Richardovi Russellovi. Kým prirodzene dominujú najmä britskí hudobníci blízki XL Recordings, zo Spojených štátov si vypožičal saxofonistu Kamasiho Washingtona a speváčku Syd, z Kanady univerzálnych hudobníkov Owena Pallatta a Rachel Zeffiru, z Francúzska, resp. Austrálie huslistu Warrena Ellisa. Ba čo viac, na jednom skite spolupracoval aj Peter Gabriel.
Spomedzi trinástich hostí, ktorí album spoluvytvárali, je najčastejším a pravdepodobne aj najvýraznejším spolupracovníkom posledný víťaz Mercury Prize Sampha. Jeho nezameniteľný prejav nás zvádza už na začiatku albumu a ozýva sa niekoľkokrát až do konca. No nedá mi nespomenúť aj speváčku Syd, známu z projektu The Internet, ktorá zatiaľ viac vyniká na spoluprácach než na sólových projektoch a bez ktorej by skladba Show Love nebola tým, čím je. Zrejme najsilnejším kúskom na albume.
Podľa prvých ukážok, ale aj celého EPčka, ktoré Richard Russell vypustil ešte minulý rok, by sa mohlo zdať, že album bude plný pomalých, snivých piesí. A tak hneď v prvej polovici albumu prekvapí, že sa tu nachádzajú aj rezkejšie kúsky. Celý projekt je predovšetkým mixom elektroniky, hip-hopu, soulu, jazzu – a hravosti. A to aj napriek tomu, že väčšina skladieb je skôr pomalého tempa. Album Everything Is Recorded by Richard Russell je ďalším dôkazom toho, že hravosť sa dá docieliť aj v pomalých skladbách.
Napriek tomu, že album vôbec neznie depresívne, jeho ústredným motívom je samota, ktorú Richard Russell zažíval počas pobytu v nemocnici, keď sa liečil z paralýzy tela, spôsobenej narušením imunity. Samote je venované nielen intro, ale aj ďalšie momenty albumu. Celkové vyznenie je však optimistické – vždy sa dá obklopiť správnymi ľuďmi tak, ako sa obklopil Richard Russell na tomto albume. A optimistické sú aj recenzie od zahraničných žurnalistov, ktorí albumu prisudzujú v priemere štyri body z piatich.
