Open Here je zvláštny album. Otvára otázku, do akej miery má byť nová hudba nová na to, aby bola na konci roka zaraďovaná v anketách medzi to najlepšie, čo v danom roku vyšlo. A na Open Here takú hudbu nájdeme. Je to dobrý album, no miera retro výraziva bola naplnená vrchovato.
Bratia David a Peter Brewisovci sú na scéne asi 13 rokov, majú na konte nomináciu na Mercury Music Prize, Peter bubnoval v The Futureheads a z albumu na album sú ako Field Music čoraz lepší. Presnejšie, dospelejší. Open Here pokojne mohol vyjsť v siedmej či ôsmej dekáde, ale nie preto, že by otravoval presladeným romantizmom, skôr preto, lebo v tom čase sa na viacerých miestach planéty pospájali zdanlivo cudzie prvky do viacerých podobne znejúcich, nadčasových albumov.
Hall and Oates, Steely Dan, Prince, Godley and Creme, ale predovšetkým kapela nedoceneného Andyho Partridga XTC, sa zrkadlia v takmer všetkých skladbách na albume Open Here. Nie je to však zlodejina, je to zdieľanie pocitu. „Túto dekádu sme doposiaľ trošku flákali, prekvapilo nás, čo všetko sme našli,“ komentuje inšpirácie Peter Brewis.
„Na pesničkách sme robili v podstate tak, ako predtým, akurát tentoraz sme ich chceli obohatiť o nástroje, s ktorými sme v minulosti pracovali len málo,“ komentuje sláčikové vsuvky, zväčša tmavých farieb, David Brewis. V niektorých momentoch znie Field Music veľmi podobne ako projekt Petra Brewisa s Paulom Smithom z Maximo Park.
Vráťme sa k otázke z úvodu. Je novinka od Field Music novou hudbou? Technicky vzaté, samozrejme. Po obsahovej stránke taktiež. A formálne? Field Music nie sú retro v prvom pláne. Vracajú do hry poctivý songcrafting, pesničkárstvo, nie však v duchu prefabrikátov a bežiacich pásov, skôr na spôsob šperkárstva. Hádam aj preto britskí žurnalisti ich hudbu označujú ako inteligentný rock alebo progresívny pop.
