Kožené bundy už pomaly menia za sivé kabáty, no aj na motorke môže človek vyzerať elegantne. Po takmer 20 rokoch na scéne prinášajú v podobe ôsmeho albumu solídny kus hudby, ktorým akoby nám chcel pripomenúť, že rocková muzika tu napriek dominancii globálneho popu, komerčného rapu a r'n'b ešte stále je.
Rebelmi v pravom zmysle slova pritom neboli Black Rebel Motorcycle Club vlastne nikdy. Na albumovej novinke sa striedajú krotké miesta s tým vŕzgajúcimi a vrčiacimi, niekedy znejú ako Jesus and Mary Chain, niekedy ako Mark Lanegan, inokedy dokonca ako U2. Zrejme je to vekom a fackami od života, ale kapele to pristane najviac v pomalších, ležérnych číslach a dokonca aj v bluesovej podobe.
Názvy ako Wrong Creatures, Haunt, Spook, Calling Them Away, King of Bones dávajú tušiť, že skôr než rebéliu či osud rocknrollu rieši kapela a jej jednotliví členovia – Robert Levon Been, Leah Shapiro a Peter Hayes – najmä svojich vlastných démonov. Nie je to tak dávno, čo Levon Been prišiel o otca priamo v zákulisí jedného z koncertov skupiny. Podľa vlastných slov sa z toho dodnes nespamätal a zrejme sa tak ani nikdy nestane.
Novinka je temná, na dnešný pop-rockový a globálny štandard až veľmi, ale nie bez života. Nechýbajú post-punkové beaty, dozvuky alternatívneho rocku 90. rokov a album má miestami natoľko surový zvuk, až by kapele človek uveril, že o úspech ide až niekde v druhom či treťom pláne. Zrejme na odľahčenie a pobavenie kapela vyhradila desiate číslo albumu nahrávke, v ktorej sa znenazdajky objaví Shaun Ryder, známy z Happy Mondays či Black Grape.
V Albume týždňa máme po dlhšom čase rock. Rock, ktorý síce neoslňuje novými progresívnymi podobami, no nepôsobí ani ako smiešna relikvia. Je surový, zemitý a napriek názvu kapely skôr rezignovaný než rebelujúci. Nie je ďaleko od ducha doby.
