Hudobník, skladateľ a spevák Criolo zo Sao Paula sa doteraz zapísal do histórie brazílskej populárnej hudby hlavne tým, ako invenčne dokázal do hip-hopu prepašovať prvky samby, maracatú, reggae, ska a iných afro-amerických hudobných štýlov. Jeho tohtoročný album, ktorý sa volá Espiral de ilusao a práve teraz sa dostal do európskej distribúcie, prekvapil tým, že na ňom po prvý raz nie sú žiadne elektronické zvuky. Je to oslava brazílskych hudobných koreňov, ktoré pripomínajú najlepšie albumy takých velikánov ako Antonio Carlos Jobim, Joao Gilberto, Vinicius de Moraes či Caetano Veloso. Plnokrvné pesničky s jasnou melódiou a chytľavým rytmom prinášajú do európskeho novembra hrejivé brazílske slnko.
Zatiaľ čo na predchádzajúcich albumoch Nó Na Orelha (2011) a Convoque Seu Buda (2014) sa Criolo etabloval ako jedna z najzásadnejších osobností brazílskej hip-hopovej scény, ktorý v textoch riešil pre rapperov typické sociálne a politické problémy, nový album je celkom iný. Či sa zmenili témy textov, to nedokážem posúdiť, ale po hudobnej stránke je posun počuteľný už po pár sekundách. Znie to trochu tak, ako keby sa Criolo rozhodol nahrať cédečko pre svoju mamu, ktorú má naozaj rád. Alebo je to všetko len „špirála ilúzií“?
Nový Criolov album prekvapil jeho fanúšikov trojnásobne. V prvom rade tým, že namiesto hip-hopu s trochou samby prináša sambu bez akéhokoľvek hip-hopu. Druhým prekvapením je, že s výnimkou jednej prevzatej skladby a jednej spolupráce sú všetky ostatné skladby výlučne vlastné kompozície, čo znamená, že Criolo sa vybral ťažšou cestou, ako sú cover-verzie známych sambových melódií. Tie jeho však znejú, ako keby ich zložil skúsený sambový matador. No a do tretice je prekvapujúce, že aj keď nový album znie poriadne staromilsky, ako producenti sú pod ním podpísaní tí istí týpci – Marcelo Cabral a Daniel Ganjaman, ktorí s ním nahrávali aj predchádzajúce hiphopové albumy. Na novom albume sa však sústredili na tú sentimentálnejšiu časť Criolovho ja, ktorú ešte viac podčiarkli aranžmánmi, kde prevažujú strunové nástroje (sedemstrunová gitara a cavaquinho), množstvo perkusií a hustá dychová sekcia. Výsledkom je kolekcia dvanástich zaručených rádio-songov, ktoré sa hodia takmer do každého formátu.
Rozmýšľal som nad tým, ako na nový Criolov albumu zareagujú jeho hip-hopoví fanúšikovia, hoci mám podozrenie, že brazílski rapperi nie sú ani zďaleka takí ortodoxní ako tí v USA či v Európe. Možno ale v skutočnosti ani nešlo o nijakú prudkú konverziu a Criolovými hudobnými koreňmi bola odjakživa samba, pričom hip-hop si vybral na začiatok svojej kariéry iba ako zaujímavý moderný výrazový prostriedok. Samotný Criolo to komentuje slovami, že „samba a rap sú ako bratia“, ktorí majú spoločných afrických predkov. To už som niekde počul – vraj blues a rokenrol boli tiež pokrvní príbuzní!
Už som spomínal, že nový Criolov album (mimochodom, na jeho európskej verzii nájdete o dve skladby viac ako na brazílskej) pôsobí po hudobnej stránke nečakane bezstarostným a optimistickým dojmom, ako keby autor definitívne zahodil za hlavu všetky problémy dieťaťa favely. Posledná pesnička s názvom Cria de Favela však predsa len prináša kontinuitu s jeho predchádzajúcou hip-hopovou angažovanosťou, aj keď v karnevalovom rytme. Ale veď vo favele sa nemusí každý deň strieľať, alebo áno? Nezaškodí občas ventilovať problémy aj mierumilovnejším spôsobom – napríklad spevom a tancom.
