Neočakávaný víťaz Mercury Prize 2015 má nový album. A tu je ešte viac prekvapujúci, ešte viac teatrálny. Na druhej strane, treba mu priznať, že drámu nevyrába len tak, z umeleckých dôvodov. On ju zažíva už od útleho veku v takej miere, že v tejto chvíli mu už prirodzene koluje v žilách. Napokon, túto nefalšovanosť dobre počuť aj na novom albume.
Benjamin Clementine má životný osud hudobníka hraničiaci s klišé. V škole ho šikanovali, v 16 rokoch prepadol zo všetkých predmetov okrem literatúry, pohádal sa s rodinou a skončil na ulici. Bezdomovectvu sa venoval niekoľko rokov v Londýne aj v Paríži. A práve tam, v uliciach Paríža, sa stal koloritnou postavou mesta so serióznou fanúšikovskou základňou. Jeho vystúpenia nepriťahovali len bežných okoloidúcich, ale aj hudobných profesionálov. A tak sa z neho stal dôkaz, že aj z ulice sa dá vypracovať na medzinárodné pódiá.
Napriek tomu, že dnes už má Benjamin Clementine bezdomovecké časy za sebou, dráma sa mu stále nevyhýba. Či už sú to doťahovačky s vydavateľmi alebo časté zranenia. A známy je aj príbeh jeho cesty na rotterdamský North Sea Jazz Festival. Revízor ho vyhodil z vlaku, pretože sa nevedel preukázať platným cestovným lístkom. Clementine stopoval, no nikto mu nezastavil. Bol odhodlaný prejsť 45-kilometrovú štreku peši, no na festival sa mu aj tak nepodarilo dostaviť. Ale veď nech. Zrejme sú to práve ťažkosti, ktoré vypomáhajú človeku k tomu, aby sa z neho stal umelec vo väčšine oblastí života. A to je niečo, čo Clementineovi rozhodne nechýba.
Vo svojich textoch vychádza z vlastných príbehov. S písaním nemá problémy. Napokon, učil sa od Williama Blakea či Sylvie Plath. A tým, že má skúsenosti seniora a aj jeho hlas je starší ako on (v skutočnosti má len 28 rokov), vyznieva jeho tvorba naozaj presvedčivo. Zaujímavá je skladba Phantom of Aleppoville, ku ktorej ho inšpiroval psychoanalytik Donald Winnicott, píšuci o traumách šikanových detí. Benjamin Clementine prirovnáva ich traumy k traumám z vojen. Napokon, jeho súkromný život otvára otázky pre celú spoločnosť. Koncept albumu tvorí príbeh dvoch múch, ktoré sú zaľúbené, ale rozdelí ich súčasná politická situácia.
Po hudobnej stránke je I Tell A Fly umelecké, muzikálne, filmové dobrodružstvo. Aj tu je potrebné hľadať korene v Clementineovom detstve: keď ho omrzela populárna hudba, objavil rádiostanicu hrajúcu klasickú hudbu. A napriek tomu, že jeho otec mu nikdy hudobné vzdelanie nedoprial (chcel mať z neho právnika), zakrátko sa Benjamin Clementine naučil napodobňovať Erika Satieho aj Claudea Debussyho. Veľkou láskou sa mu stala aj Nina Simone, ku ktorej ho dodnes prirovnávajú.
Podobne ako na debute, ani na druhom albume nechýbajú klasické nástroje (klavír, bicie, husle či kontrabas), ale otvára sa aj novším zvukom. Niekto by možno namietal, že ide o náročné počúvanie, ale pre mňa je to objavná jazda, počas ktorej sa môžem presunúť aj do čias, keď vládli králi a kráľovné a keď bolo mainstreamom chodiť do opier či divadiel na koncerty vážnej hudby. Áno, je to niečo úplne iné v porovnaní s tým, čo v dnešných časoch vychádza, ale možno práve preto ma to tak veľmi baví.
