Po uhorkovej sezóne tu máme jesenný čas, tak bohatý na svetovú popmusic – vyšli albumy Miley Cyrus a Shanie Twain. A teraz už vážne: Iglooghost a Ben Frost sa hodia skôr do Experimentalu, Horrors a Wolf Alice do programu Nová hudba, ktorej veríme, Ibeyi do Bez pózy, Kamasi Washington Kinetovi do Nuspiritu a Primus do Headbangeru. Po Zole Jesus a Mosesovi Sumneym z predošlých týždňov si dáme tentoraz veteránov – aspoň myslíme, že také označenie už je možné použiť aj na kapelu z 90. rokov. The Clientele.
Možno ste o nich ešte nepočuli, iní však áno, napríklad aj slávni Fleet Foxes či Spoon. The Clientele vznikli v roku 1991, ako to už býva, v krčme. Spojila ich láska k hudbe 60. rokov – Zombies – ale najmä k muzike Arthura Leeho a jeho bandy Love. V priebehu dekády ako psychadelici vcelku prirodzene inklinovali k shoegazingu, bavili ich hlavne Galaxie 500. Hneď na začiatku si stanovili jasné, hoci na pohľad trochu bizarné pravidlá: môžeme spievať absurdnú poéziu, ale nesmieme kričať ani hrať bluesové gitarové sóla.
The Cliente váhali s debutovým albumom dlho, možno až pridlho – všetku popularitu im zhltli puberťácke britpopové vojny, a to napriek tomu, že debut Suburban Light z roku 2000 sprevádzali zväčša 5, najmenej však 4-hviezdičkové recenzie. Napríklad San Francisco Weekly si všimol veľmi originálny melancholický pop, ktorý posúva muziku svojich predchodcov do nových výšok. O veľmi komplexný, dospelý zvuk sa postaral Louis Philippe, aranžér nahrávok The High Llamas či Towa Tei.
V poradí ôsmy album kapely vychádza sedem rokov po predchodcovi a kapela sa nikam nenáhli. Jej muzika pôsobí ľahko, citlivo, nie je nahlúplo jednosmerná, a aj keď to nikdy neplánovala, v 90. rokoch ani nemohla, dnes je predstaviteľkou akéhosi dospeláckeho rocku pre hipsterov, rozumej pre tých, ktorým neprekáža hrabať sa v minulosti, a pritom žiť v súčasnosti, spolu s Real Estate, War On Drugs, Decemberists či už zmienenými Fleet Foxes.
Mesačník Mojo píše o novinke The Clientele ako o hmlistej hudbe k podvečernej idylke, kým podľa vyčítavého Pitchforku spevák The Clientele Alasdair McLean stojí v hmle hľadajúc ducha lepšej minulosti. Bez snahy ísť proti nezadržateľnosti pokroku v akejkoľvek z jeho foriem, nehľadáme to isté tak trochu vlastne všetci?
