Po prvých singloch a celkovej štylizácii to vyzeralo skôr na šliapnutie vedľa, podobne ako v prípade čoraz popovejšej produkcie firemnej kolegyne Grimes. 4AD, vydavateľstvo s progresívnou minulosťou, siahajúcou až do prvej polovice 80. rokov k menám ako Dead Can Dance či Cocteau Twins, sa však nemýli často. Intucícia ani tentoraz vydavateľského bossa nesklamala a debutový album sa speváčke a producentke Pixx podaril.
Pixx si ako výrazový prostriedok zvolila v súčasnosti populárny elektropop s prvkami 80´s retra. Je to vhodná kulisa, pred ktorou sa odohrávajú autorkine obavy a dilemy – od opantania sociálnymi médiami po turbulentné politické udalosti, na ktoré už vlastne ledva stíhame reagovať či zaujať stanovisko.
Názov albumu je inšpirovaný jednak problémami s nespavosťou a nočnými morami, ktoré Pixx prenasledovali, keď mala deväť rokov, jednak básnickou zbierkou Wystana Hugha Audena z roku 1947 o chlapíkovi, ktorý si v napredujúcej industrializácii sveta nevie tak celkom nájsť svoje miesto. Kríza identity namiesto pesničiek o láske? To znie ako osviežujúca zmena.
Len 21-ročná Angličanka Hannah Rodgers si za umelecký pseudonym zvolila vcelku jednoducho a prirodzene prezývku svojej starej mamy. U nej zrejme našla aj platne Joni Mitchell a Kate Bush, ktoré ju, ako sama vraví, v detstve veľmi ovplyvnili. V šesťnástich rokoch už študovala ako veľký talent na Brit School, o niečo neskôr koncertovala s Lush či Glass Animals a v deväťnástich podpísala svoju prvú zmluvu – a hneď s vydavateľstvom 4AD. To je zatiaľ slušná bilancia niekoho, kto vošiel do sveta popmusic, aby komentoval svet ako taký.
Debut Pixx nahrali dvaja ľudia – okrem Pixx aj Simon Byrt. Album ponúka dobre vymyslené a zaranžované pesničky s peknými vokálmi, hudbu, čo sa netúži zapáčiť každému a za každú cenu, striedmy zvuk a množstvo silných aj vtipných detailov, takže nenudí ani pri opätovnom počúvaní, skôr naopak.
