Tzv. shoegaze je definitívne späť. Po dlhej odmlke sa prednedávnom vrátili Lush, Ride a teraz aj Slowdive. 27 rokov po prvom koncerte a 22 rokov po donedávna poslednej platni. Dôvody môžu byť rôzne – chuť opäť hrať a čosi svetu povedať, alebo finančne si prilepšiť. Isté je, že muzika typu Slowdive tu veľmi chýbala. V časoch besného prehrabávania sa v čo najväčšom množstve informácií i pseudofaktov prišla opäť ležérna, no sebavedomá, zasnená, aj keď miestami svižná, ale predovšetkým osobitá hudba.
Novinka Slowdive okrem iného potvrdila, že koncept, s ktorým kapela prišla už na albume Souvlaki a rozvinula ho na Pygmalione, bol dobrý a jedinečný. Enovské echá, no predovšetkým veľmi slušné, viacvrstvové nápady ponúka aj čerstvý album. Ten, mimochodom, vznikal v štúdiách v Oxfordshire, tak ako predošlé platne kapely, a finálnu podobu dostal v Sunset Sound v Los Angeles, kde nahrávajú napr. aj náladovo spriaznení Beach House. Nový album Slowdive vychádza na malej nezávislej anglickej značke Dead Oceans, kde veteráni Slowdive susedia napr. s Mitski, Ryleym Walkerom, Kevinom Morbym či Destroyerom.
Návrat Slowdive neprišiel až tak nečakane, kapela pred dvomi rokmi zahrala na festivale Primavera Sound a nadšený recenzent portálu Pitchfork poznamenal: „Krása ich kryštalického zvuku je takmer neuveriteľná, každá nota sedí úplne perfektne na svojom mieste.“
„Bolo milé vidieť, že je o nás ešte záujem,“ poznamenal na margo dobrej odozvy kapelník Neil Halstead. Možno aj preto sa kapela v tichosti pustila do nového, v poradí štvrtého albumu a nazvala ho decentne: Slowdive.
„Boli sme prekvapení, že nám z toho napokon vzišiel v podstate popový album,“ komentuje vznik novinky frontman Neil Halstead. Bubeník Simon Scott to vysvetľuje: „Bol som ten, ktorý to ťahal experimentálnejším smerom, namiesto bubnov som riešil loopy, zvuky, no Neil je natoľko šikovný skladateľ, že som napokon kapituloval a ochotne som uznal, že jeho pesničkovejšia vízia je pre nás tá správnejšia.“
Svoju predstavu abstraktnejšieho zvuku Slowdive si však presadil v úvodnej a záverečnej nahrávke albumu. Aj toto, mimochodom, odlišuje Slowdive od iných, viacmenej gitarových kapiel – bubeník, ktorý sa najvýraznejšie podpísal pod piesne, v ktorých buď vôbec alebo takmer vôbec nepočujete bicie.
22 od predošlého albumu je veľmi dlhá doba. Napriek tomu muzika Slowdive žila, ak nie ináč, tak v pamäti fanúšikov. Slowdive ovplyvnili tú zaujímavejšiu časť nezávislej scény vo Veľkej Británii, v Spojených štátoch, ale aj v Nemecku či Škandinávii. „V roku 2008 som sa presťahoval do Ameriky a predával organické potraviny, sladkosti a zrazu za mnou začali chodiť decká s otázkou, či som fakt kedysi hrával v Slowdive. Vtedy som si povedal, že toto celé je veľmi zvláštna situácia,“ spomína si na obdobie nečinnosti Slowdive gitarista Christian Savill.
