Blackfield vznikli v roku 2001 ako spolupráca dvoch naskutku zaujímavých umelcov. Steven Wilson bol vtedy frontmanom anglickej veličiny Porcupine Tree, Aviv Geffen mal už za sebou obrovské úspechy v domovskom Izraeli v priebehu 90. rokov.
Ich spoločná tvorba na prvých dvoch albumoch Blackfield a Blackfield II sa niesla v znamení rovnomerne rozložených úloh, zodpovedností a autorského vkladu.
Na ďalších dvoch radovkách Welcome To My DNA a Blackfield IV už bol hlavným ťahúňom Aviv Geffen, keďže Steven Wilson sa viac sústredil na svoju sólovú tvorbu.
V súvislosti s novinkou a piatym zárezom v diskografii Blackfield sa už dokonca hovorilo, že Wilson nie je viac súčasťou tejto medzinárodnej umeleckej spolupráce. Čo by, samozrejme, bola obrovská škoda. Napokon je však, našťastie, všetko inak a aj s britským velikánom na palube vyplávali Blackfield v roku 2017 na rozbúrený oceán súčasnej hudby. A treba povedať, že v neuveriteľne uhrančivom štýle.
Blackfield V je veľmi sýtym, výdatným návratom k prapôvodnému zámeru, s ktorým Wilson a Geffen začínali svoju kolaboráciu. Krátke a úderné skladby v popovom duchu a v štýle sloha – refrén – sloha – refrén.
Znalci kvalitnej hudby určite vedia, že toto je niekedy to najväčšie umenie a najnáročnejšia úloha zároveň – napísať skutočne silnú a chytľavú skladbu a zároveň nepodliezať latku dobrého vkusu, nezachádzať do gýčových polôh. Novinka od Blackfield je jasným dôkazom, že sa to dá. A to dokonca s prehľadom veľkým ako Big Ben uprostred Londýna.
Novinka od Blackfield je koncepčným albumom zachytávajúcim oceán ako metaforu života a tiež život ako taký so všetkým, čo s ním súvisí. Dospievanie a starnutie a hľadanie šťastia.
Keď v jednom momente Aviv Geffen spieva o tom, že jeho šťastie je pochované v piesku na zadnom dvore jeho života, priam fyzicky sa týmito obrazmi dotýka toho, čo tvoril na konci šesťdesiatych rokov minulého storočia bájny Scott Walker. A to je veru v pop music známka najvyššej kvality.
Na albume spievajú obaja hlavní aktéri, Steven Wilson aj Aviv Geffen, ich hlasy sú, samozrejme, jasne rozoznateľné. Veľmi príjemným spestrením je charizmatická Alex Moshe, ktorej vokál sa zaskvel najmä v skladbe Lonely Soul.
Veľmi dôležitým hráčom v tejto výnimočnej hre je slávny zvukový inžinier a producent Alan Parsons, známy z nahrávania nesmrteľných albumových míľnikov ako Abbey Road či Dark Side Of The Moon – jeho zlaté ručičky dodávajú nahrávke celkom špeciálny punc kvality; rovnako je to so sláčikovými aranžmánmi od London Sessions Orchestra.
Jednoducho a jasne, tvrdá práca a nahrávanie v priebehu celých osemnástich mesiacov v Anglicku aj v Izreali tu prináša zaslúžené ovocie.
Albumu sa najlepšie darilo v Nemecku, kde debutoval z trinásteho miesta, zo šestnásteho to bolo v Dánsku a v Poľsku, UK Albums uvádzajú 54. miesto.
Tak či onak, Blackfield si s novinkou opäť raz celkom zaslúžene nachádzajú miesto v srdciach fanúšikov, ktorí nedajú dopustiť na Porcupine Tree či Stevena Wilsona, aj keď paradoxne v ich tvorbe nenájdete veľa skladieb v priamočiarom duchu a troj či štvorminútovom rozsahu.
Popová hudba pre fanúšikov progresívneho rocku. Áno, o tom sú Blackfield. A my sa už teraz môžeme tešiť na novú sólovku Stevena Wilsona – naplánovaná je na september a v troch skladbách celkom šokujúco zažiari aj vynikajúci slovenský gitarista David Kollar.
