Na konci januára 2017 vyšiel nový album tureckej elektro-dubovej skupiny Baba Zula s názvom XX, ktorý už o niekoľko dní na to bez problémov vystrelil rovno na 1. miesto februárového rebríčka World Music Charts Europe. Dvojalbum zložený z hitov, rarít, remixov, spoluprác či live nahrávok je oslavou dvadsiateho výročia existencie kapely, ktorú v roku 1996 založili hráč na saz a spevák Osman Murat Ertel a perkusionista Mehmet Levent Akman. Títo klasici istanbulskej undergroundovej scény začiatku 21. storočia nahrali doteraz deväť albumov, vrátane tohto nového. Za tie roky sa okolo ústrednej dvojice vystriedalo viacero hudobníkov, spevákov a speváčok, ale hlavný tvorivý princíp zostáva rovnaký – Baba Zula sa rovnako hlási k tzv. anatolskému rocku zo 70. rokov 20. storočia, ako k jamajským dubovým tradíciám.
Baba Zula sa na prelome 20. a 21. storočia zrejme presne trafila do nevyplnenej medzery na tureckej hudobnej scéne. Ich prístup k pretváraniu národného hudobného dedičstva bol v domácom kontexte nový, aj keď v širšom okolí sa o podobné veci snažilo viac kapiel – za všetky môžem spomenúť napríklad britských Transglobal Underground či Asian Dub Foundation. Na začiatku kariéry boli Baba Zulu typická klubová kapela, ktorá nemohla na tureckej scéne snívať o nejakej extra kariére. Jej popularite u domáceho publika paradoxne pomohol televízny seriál Biz Size Aşık Olduk z roku 2002, v ktorom sa objavila v titulkoch ich inštrumentálna skladba. Postupne s kapelou nahrávali také domáce hviezdy ako klarinetisti Selim Sesler a Hüsnü Şenlendirici či operná speváčka Semiha Berksoy.
Hoci doma sa Baba Zula stali prorokmi alternatívnej hudby, mimo Turecka ich až tak veľa ľudí nepoznalo. To sa zmenilo v roku 2005, keď si ich medzinárodné publikum všimlo vďaka dokumentárnemu filmu Crossing the Bridge od režiséra Fatiha Akina, ktorý mapoval istanbulskú hudobnú scénu. Potom prišli aj koncerty v rôznych európskych kluboch a na veľkých festivaloch. Špecialitou Baba Zula je množstvo rotujúcich hostí na albumoch, medzi ktorými nechýbali v minulosti také celebrity, ako napríklad britský producent Mad Professor, jamajská dubová dvojica Sly & Robbie, nedávno zosnulý bubeník Jaki Liebzeit z nemeckej kapely Can či kanadská speváčka Brenna Mac Crimmon, ktorá dokonale ovláda turečtinu.
Výročný dvojalbum XX zahŕňa nahrávky Baba Zula z rokov 2000 – 2016 a má dve strany. Na prvom disku sú hlavne spomínané hity (skladby Gerekli Seyler, Özgür ruh či Cecom), rarity (titulná skladba z televízneho seriálu Biz Size Aşık Olduk) a spolupráce – napríklad s japonskou kapelou Oki Dub Ainu Band (Yuroro Canto) či argentínskou elektrocumbiovou speváčkou La Yegros (Cariňo). Sú tu aj dve živé nahrávky – tá s názvom Abdülcanbaz vznikla na Resistance Festivale v gréckom meste Pireus a druhá – Çöl Aslanlari – v berlínskom klube Bada Bing v spolupráci s Alexandrom Hackem, gitaristom skupiny Einstürzende Neubaten. Druhú stranu dvojalbumu tvoria dubové remixy. Nájdete na nej tracky od starého známeho Mad Professora, Dr. Dasa z Asian Dub Foundation, ale aj zatiaľ menej známych umelcov ako Arastaman, Anofon či Uchi Uchida. Špecialitkou je dubová skladba Hopche Dub od americko-austrálskej kapely Dirtmusic – jej člen Chris Eckman totiž stojí za úspešným vydavateľstvom Glitterbeat, ktoré dvojalbum XX vydalo.
Baba Zula je kapela, ktorú v ikonografickej rovine najlepšie charakterizujú tri veci: mohutné fúziská Murata Ertela, elektrifikovaný strunový nástroj saz, na ktorý Ertel hrá a častá prítomnosť orientálnych tanečníc na obaloch platní aj počas vystúpení kapely. Obrázok na obale nového albumu zašiel ešte o kúsok ďalej, pretože polonahá žena so sazom na krku a „scenzúrovaným“ poprsím môže symbolizovať nielen dve ixká v životopise kapely, ale zároveň môže byť aj dvojzmyselným odkazom pre súčasný establišment tureckého prezidenta Erdogana. V tejto chvíli je naozaj ťažké odhadnúť, dokedy ešte bude možné v Turecku robiť takú hudbu, ako nahráva Baba Zula, tak si to radšej užite hneď teraz!
