Niekedy sú piesne natoľko silné, až je vám vlastne úplne fuk, že ktosi v roku 2016 ponúka pesničkárstvo verné 70. rokom minulého tisícročia. Tak ako Cass McCombs na svojej albumovej novinke a v našom Albume týždňa.
Aký je na svojom v poradí ôsmom albume? Sofistikovanejší než Ryan Adams, civilnejší než Ariel Pink, s ktorým bol v minulosti na turné, sarkastickejší než Sufjan Stevens, v šľapajách Nicka Drakea, Van Morrisona ale aj nebohého Elliotta Smitha, ktorého producent Rob Schnapf Cassovi s albumovou novinkou vypomohol.
Nemusíte ani priveľa rozmýšľať, ani dlho hľadať dôvod, prečo tento album znie ako z iného sveta, alebo aspoň doby. A znie tak napriek tomu, že prehovára k veciam, ktoré nás denno denne obklopujú, presnejšie Cassa samotného: spieva o policajnom násilí, vážnej chorobe, ale aj twittersky stručne: „Go on and cry, Netflix and die“.
Zásadný rozdiel medzi Cassom a dominantnou časťou súčasnej produkcie, a nie len v spevákovej rodnej Kalifornii, je v tom, že jeho hudba nie je vypočítaná na efekt. Je to hudba, v ktorej sa dejú veci celkom prirodzené a najmä muzikálne – harmónie, aranžmány, pekne vymyslené gitary aj basgitary, jemné string machines, ale aj intertextuálne odkazy – napr. bluesrocková Rancid Girl pravdepodobne reaguje na Stupid Girl Neila Younga z roku 1975.
