Dobrý album je pre mňa taký, pri ktorom je hneď jasné, že vás niekoľkonásobne prevyšuje, že nie ste schopní ho na prvýkrát pochopiť, ale cítite, že ide o čosi výnimočné. Pomaly vás svojimi zvukmi, melódiami a aranžmánmi namotáva, až sa tešíte na druhé, tretie počúvanie. Takýmto albumom je pre mňa aj The Dreaming Room od britskej speváčky Laury Mvula.
Už prvé sekundy intra naznačujú, čo môžeme v nasledujúcich minútach očakávať. Oddaný svojmu názvu pôsobí The Dreaming Room najmä snivým a záhadným, ale zato pozitívnym, rozhodným a sebavedomým dojmom. V porovnaní s debutom sú pesničky na tomto albume viac popové ako soulové, no vôbec nie spôsosobom zaujať za každú cenu. Dynamické, tanečné skladby striedajú zasnené, tajomné nálady, ktoré nakoniec prevažujú. A nakrátko, v skladbe Show Me Love, možno zachytiť aj smútok, ktorý si Laura prežila pri svojom rozkladajúcom sa manželstve.
To, čo zaujme najviac, je pravdepodobne istá soundtrackovosť v pesničkách. Laura Mvula sa rozhodla spolupracovať s Troyom Millerom, producentom, s ktorým robila už predtým na dvoch filmových piesniach. Prvá sa objavila v oscarovej sníme 12 rokov otrokom, druhá v minuloročnej komédii Guya Ritchieho Krycie meno U.N.C.L.E. Napokon, filmovosť sa do albumu premietla aj spoluprácou s ľuďmi z Londýnskeho symfonického orchestra – ten, našťastie, vo výslednom zvuku zanechal len toľko, koľko bolo skutočne treba.
Laura Mvula je známa aj tým, že trpí monofóbiou – chorobným strachom z osamelosti. Aj preto napísala celý album v domácom štúdiu Troya Millera, za ďalšej prítomnosti osobnej asistentky, ale aj sestry, ktorá si zahrala na husliach či brata, ktorý prispel hrou na violončele. Napokon, na nahrávaní sa zúčastnili aj dvaja známi hostia. Stále rozbehnutý Nile Rodgers, ktorý Lauru predčasom vychválil na Twitteri a vyjadril zúfalú potrebu s ňou spolupracovať. A potom Wretch 32, rešpektovaný grimeový MC z Londýna. Skladby, v ktorých sa títo páni ukázali, patria medzi najsilnejšie na albume.
Čo sa týka samotnej Laury, nemožno nespomenúť jej hudobné vzdelanie, ktoré získala štúdiom klasickej kompozície na medzinárodnom konzervatóriu v jej rodnom Birminghame. Jej odvaha a svojhlavosť sú naozaj pôsobivé. Trochu pripomínajú začiatky punksoulovej speváčky Janelle Monae – pri počúvaní dynamickejších piesní som mala pocit, akoby som počúvala práve Janelle. Dokonca aj zafarbenia hlasov majú veľmi podobné. Až na to, že Laura Mvula sa zatiaľ nechce páčiť väčšine. Napokon aj skladbu s najväčším hitovým potenciálom – Phenomenal Woman – umiestnila na úplný koniec albumu. Je to symbolické vyvrcholenie počúvania, ktoré si mohlo dovoliť neupadnúť ani poslednou skladbou v trackliste.
