Vždy prežijú len tí najsilnejší. To platí v každom hudobnom žánri, nu metal z polovice deväťdesiatych rokov nie je veru žiadnou výnimkou. Nič prekvapujúce nie je na fakte, že Deftones sú medzi tými vyvolenými a aj 21 rokov od vydania svojho debutu Adrenaline sú zaujímaví, inšpiratívni a vplyvní na scéne, ktorú spoluvytvárali aj s takými menami ako Linkin Park, Korn či Limp Bizkit.
Chino Moreno a banda okolo neho sú z tejto veľkej štvorky zrejme aj najkreatívnejší a najzaujímavejší. Ich ôsmy album s nekompromisným a svojím spôsobom (zvlášť s ohľadom na obal s nežnými plameniačikmi) záhadným názvom Gore je toho jasným dôkazom.
V porovnaní s predchádzajúcimi nahrávkami Diamond Eyes a Koi No Yokan, ktoré sa niesli v znamení neistoty, stresu a turbulencií po nešťastnej autonehode už nebohého basgitaristu Chi Chenga, je novinka Gore uvoľnenou a v dobrom, príjemnom slova zmysle melancholickou nahrávkou.
Ako spomínal Chino Moreno v májovom čísle nemeckého magazínu Rock Hard, album Gore vznikal najmä v skúšobni – Deftones sa v nej zavreli na päť dní a nechali pôsobiť mágiu v kapele. Následne sa na niekoľko týždňov rozišli do svojich domovov v Oregone, Los Angeles, Sacramente a New Yorku. A potom sa vrátili a opäť boli všetci v skúšobni a tak stále dokola, až bolo celé dielo hotové.
Hudba Deftones je inšpirovaná najmä tým, čo vzniká medzi všetkými piatimi členmi kapely v uzavretej miestnosti. Keď do takého varného hrnca dáte ľudí, ktorí na jednej strane zbožňujú Meshuggah a na druhej Morrisseyho, môže z toho vzniknúť naozaj čokoľvek – v prípade Gore sa obrusovali ostré hrany gitarových riffov, hľadala sa skôr jednotiaca, uhrančivá a pohlcujúca atmosféra nahrávky, z ktorej iba zdanlivo nenápadne vykúkajú silné refrény a chytľavé momenty. Album funguje naozaj ako ucelený, jednoliaty majstrštyk.
Na
albume vystupuje jeden jediný hosť. O to váženejší
a zaujímavejší – samotný Jerry Cantrell z Alice In
Chains.
Deftones napísali skladbu Phantom Bride a v tretej
slohe im zrazu chýbalo naozaj inšpiratívne gitarové sólo.
V hudbe Deftones nie sú sóla, Moreno ich ani nevie hrať,
Carpenter samozrejme áno, ale nechce sa mu, nerobí to. Uvažovali
o viacerých menách, ale aj tak všetci vedeli, že Jerry
Cantrell je jedinou správnou voľbou. Sú kamaráti a keď ho
oslovili, okamžite súhlasil. Z konečného výsledku
spolupráce vraj mali členovia Deftones slzy v očiach. Nečudo,
je to krásna skladba s parádnym gitarovým sólom od mága
z Alice In Chains.
Novému albumu od Deftones sa darí veľmi dobre v predajných číslach aj v recenziách. Gore je najpredávanejším titulom od čias bezmennej nahrávky, v priemere utŕžil od novinárov 8,1 boda z desiatich možných. Zaslúžene.
Gore dokonalým spôsobom spĺňa to,
o čom hovorí Chino Moreno ako o identite albumu a jeho
ucelenej atmosfére.
Nahrávka, na ktorú si s chuťou
nájdete čas, vytiahnete ju z obalu a pustíte z gramofónu
alebo aspoň z CD. Hoci máte vedľa svoj počítač a v ňom
Spotify či iTunes naládované hodinami najrôznejšej hudby.
Zážitok z počúvania je niekde úplne inde ako v chaotickom
prepínaní medzi singlami a hitmi. Deftones to veľmi dobre
vedia.
