Ak to naozaj veľmi zostručníme, Angličan Bibio, vlastným menom Stephen Wilkinson, je na prvý pohľad i počutie klasický folkáč s dlhými vlasmi, akustickou gitarou, flanelkou a silným vzťahom k prírode, no niekde v hĺbke duše miluje starú i novú elektroniku. A to aj na už v poradí siedmom štúdiovom albume, ktorý vám podrobne predstavíme tento týždeň.
Bibio študoval tzv. sonic arts, zvukové umenia, veľmi moderný a progresívny smer na londýnskej Middlesex univerzite. Tam ho viac než folk logicky pohltila elektronika, no hneď o svojich prvých releasoch sa vyjadril ako o elektronike, ktorá nemá byť rigidná, presne nalinkovaná, ale pružná a ľudská.
Bibio je ukážkovým príkladom zvukovej osobitosti a istej akoby nevhodnosti pre túto dobu.
Túto zdanlivú pomýlenosť na časovej osi je však veľmi jednoduché si obľúbiť. Navyše, hoci by sme v tvorbe Bibio našli stopy po anglických folkáčoch, Paulovi Simonovi či The Durutti Column, mnoho ďalších prvkov, hoci len detailných, ho ukotvuje v dnešku.
Bibio si vytvoril originálny zvuk, organický a artificiálny súčasne, a stal sa prakticky z albumu na album rovnako významným tvorcom, ako jeho firemní kolegovia z vydavateľstva WARP - Boards of Canada.
Gitary, čo zaťahujú akoby ich autor nahrával na starý štvorstopový magnetofón, romantický vokál, ale aj pulzujúce beaty a miestami veľmi funkové riffy a sprievody, to všetko decentne dokopy je ochrannou známkou Stephena Wilkinsona alias Bibio. Za oceánom k nemu má blízko napr. Mac DeMarco, u nás sa zatiaľ sympatickému žánru folktronica nedarí.
