Hudbu nahráva a vydáva v Nórsku, USA a Španielsku, jeho najobľúbenejšou spoluhráčkou je Francúzka a najväčšou hudobnou láskou Brazília 60. a 70. rokov. V Albume týždňa máme možno vôbec po prvý raz talianskeho skladateľa a speváka, a je ním Giorgio Tuma.
Giorgio Tuma začínal ako punkáč, miloval Clash a radikálna zmena prišla až s objavením tvorby Stereolab a osobným stretnutím so speváčkou Laetitiou Sadier. Pochopil, že korene tej najlepšej hudby spravidla ležia hlbšie, než len v časoch našej puberty. Objavil The Beach Boys, Nicka Drakea, Terryho Calliera, Ravela, filmovú hudbu Morriconeho, Rotu a Umilianiho, a obrovský svet brazílskej bossa novy a jazzu, od Gal Costu po Stana Getza.
Zvláštnosťou
albumu je pätica producentov, ktorým Tuma nechal priestor na
realizáciu. To je veľmi vysoké číslo na to, ako jednotne
muzikálne a melancholicky celok znie. Popri Matilde Davoli, Tumovej
rodáčke z Lecce a talianskymi shoegaze-kapelami vyhľadávanej
zvukovej inžinierke LP produkovali napr. aj Matias Tellez, frontman
Young Dreams či Stephen Kaye, ktorý má za sebou produkciu HAIM a
Mayera Hawthorna. Nasledujúce číslo produkoval Michael Andrews,
ten, ktorému dvere do sveta otvoril zvláštny cover Mad World vo
filme Donnie Darko. Filmovejšie už znieť asi nemôže.
Keď pred trinástimi rokmi Tuma debutoval, mal chvíľu problém nájsť vydavateľa. Nevedeli kam s ním, čo to je. Vo svete zmietanom módnymi vlnami a ako naschvál skôr hudbu neustále zjednodušujúcimi, až tak, že v nej zavše už nie je takmer nič, bola harmonicky bohatá, trochu snivá, nostalgická, no veľmi pestrá a živá, niečím ťažko uchopiteľným. Je takou vlastne aj dnes, možno ešte viac, než v minulosti. S precíznosťou zlatníka, vášňou romantika a skillom jazzmana, dal dokopy zbierku piesní z iného sveta.
Anglické
texty, talianska melodika, medzinárodná produkcia, napriek tomu
nejde o v súčasnosti tak módny globálny sound, kedy hudba znie
ako všetko a súčasne ako nič.
