Štvrtého marca 2016 sa na hudobný trh oficiálne dostáva nová platňa Azizy Brahim, speváčky, ktorá pochádza zo Západnej Sahary, ale v posledných rokoch žije v Španielsku. Platňa sa volá Abbar el Hamada a hoci trvá necelých štyridsať minút, väčšina z desiatich pesničiek má potenciál stať sa rádiohitom. Aj to je jeden z dôvodov, prečo som si ju vybral za album tohto týždňa. Ďalším dôvodom je životný príbeh speváčky, ktorá sa vo svojej tvorbe venuje najmä utečencom. Nie, tentoraz nie je reč o tých utečencoch, pred ktorými vraj treba chrániť Európu, vrátane Slovenska. Reč je o ľuďoch, ktorí pred štyridsiatimi rokmi opustili územie Západnej Sahary a väčšinu svojho života prežili v utečeneckých táboroch na juhu Alžírska. V jednom z týchto táborov sa narodila aj Aziza, tu chodila do školy a tu sa naučila aj spievať. Napriek tomu tábor nepovažuje sa svoj ozajstný domov a rada by sa jedného dňa vrátila do tej časti Afriky, kde žili jej predkovia.
Aziza Brahim prišla na svet v tábore neďaleko mesta Tindúf v Alžírsku krátko potom, ako Západnú Saharu obsadili marockí vojaci. Situácia v tejto bývalej španielskej kolónii doteraz nie je úplne vykryštalizovaná – na rôzne časti územia si dnes robia nároky Maroko, Mauretánia a Alžírsko, v ďalšej časti existuje takzvaná Sahrawijská arabská demokratická republika, za ktorou stoja ozbrojení povstalci z frontu Polisario. To, že toto riedko osídlené púštne územie nemá viac ako pol storočia pána, je jedna vec, no život ľudí, ktorí sa stali utečencami, to nijako nezlepšuje, skôr naopak. Príslušníci národa Sahrawi, čo by sa dalo voľne preložiť ako Saharčania, či „obyvatelia púšte“, sú podobne ako Berberi alebo Tuarégovia veľmi hrdí na svoju vlasť, o čom svedčí napríklad aj usporiadanie ich utečeneckých táborov – jednotlivé časti sa volajú podľa miest v starej vlasti. Skladba s názvom Calles de Dajla (Ulice Dachly) môže byť preto rovnako dobre o starobylom meste na západosaharskom pobreží, ako aj o jednej z častí utečeneckého tábora.
Aziza v detskom veku neuspela s pokusom študovať hudbu na Kube, no nakoniec si našla cestu k hudobným tradíciám svojich predkov. V roku 1995 vyhrala národnú piesňovú súťaž a neskôr sa pridala k folklórnej skupine, ktorá vystupovala v Mauretánii a Alžírsku. Nasledovalo angažmán od skupiny Leyoad, s ktorou vystupovala v Španielsku, Francúzsku a Nemecku. V roku 2000 sa usadila v španielskom meste León, neskôr sa presťahovala do Barcelony. Na začiatku svojho španielskeho pobytu hrala s viacerými miestnymi kapelami, v roku 2008 nahrala prvé vlastné EP (Mi Canto) a v roku 2011 sa podieľala na nakrúcaní filmu Wilaya, ku ktorému nielen zložila a nahrala hudbu, ale sama v ňom aj účinkovala ako herečka. Film bol, ako inakšie, o živote utečencov zo Západnej Sahary. Aziza o svojej umeleckej tvorbe tvrdí, že v nej nedokáže oddeliť umenie od politiky a osobného života, čo sa s takým životopisom dá ľahko pochopiť a uveriť.
Prvým oficiálnym sólovým albumom Azizy Brhaim bola nahrávka Mabruk z roku 2012, venovaná jej starej mame, známej saharskej speváčke a poetke. Album Soutak, ktorý vyšiel o dva roky neskôr, viedol tri mesiace po sebe rebríček World Music Charts Europe (marec, apríl a máj 2014). Ten najnovší sa volá Abbar el Hamada, čo je narážka na životné podmienky západosaharských utečencov v Alžírsku. Hamada je totiž tá časť púšte, na ktorej už nie je ani piesok, iba holé skaly, pripomínajúce povrch Marsu, a práve tu sa nachádzajú utečenecké tábory Aziziných rodákov. Sahrawiovia a ďalší obyvatelia západnej Sahary sú síce formálne moslimovia, no popritom sú to kočovníci, v rodoch ktorých hrá najdôležitejšiu úlohu žena-matka. A ženy sú rovnako aj nositeľkami rôznych tradícií, vrátane tých hudobných, ktoré sa odovzdávajú ústne. Vy máte to šťastie, že nemusíte čakať na pesničku od Azizy pred jej stanom v utečeneckom tábore alebo pred bytom v Barcelone, ale môžete si ju vypočuť doma v pohodlí z hudobnej konzervy.
Všetky skladby na albume si Aziza Brahim zložila sama a hrá tu aj na perkusie. Druhou najdôležitejšou osobou v kapele je Guillen Aguilar, hráč na gitary, basgitary a mandolu, ktorý pomáhal Azize s aranžmánmi. Okrem nich a ostatných členov sprievodnej skupiny sa na albume podieľalo aj niekoľko hostí. Napríklad v skladbe El Wad to bol samotný Chris Eckman, šéf vydavateľstva Glitterbeat, ktorý tu hrá na klávesoch, v pesničke El canto de arena to je flautista Xavi Lozano a v pravom saharskom blues s názvom Mani hosťuje Samba Touré, gitarista z Mali. To, že album vychádza na nemecko-americko-slovinskom labeli Glitterbeat, je dobrá správa pre milovníkov analógovo nahrávaného zvuku. Počuť na ňom poctivú gitarovú muziku s množstvom perkusií, v ktorej sa nenápadne kríži blues, flamenco, saharský folklór a kvalitné pesničkárstvo. Songy ako Baraka, Intifada či Buscando la paz majú potenciál rozhýbať publikum na akomkoľvek festivale – dôkazom môže byť vysoko nadpriemerný koncert Azizy a jej kapely v októbri minulého roku na veľtrhu WOMEX v Budapešti.
Nový album Azizy Brahim má všetky predpoklady dostihnúť alebo prekonať úspechy svojho predchodcu – v prvom rade preto, lebo je to naozaj dospelá a zrelá muzika, ktorá sa nepotrebuje na nič hrať a ide priamo na vec. Okrem toho má však aj iný rozmer. Samotná Aziza o albume Abbar el Hamada hovorí, že to je „...dialóg medzi krajinami, kultúrami, medzi generáciami, medzi kmeňmi, medzi vierovyznaniami, medzi ľuďmi. Ľuďmi, ktorí nepoužívajú žiadne iné prostriedky ako slová, hlasy, kožu na dlaniach a bubny. S ľuďmi, ktorí nemajú žiadny iný úmysel, ako zmeniť svoju situáciu prostredníctvom hudby a svojej umeleckej fantázie, hoci iba na chvíľu. Je to hudba, ktorá prekonáva všetky ploty, bariéry, tábory, železné mreže, steny, ostnaté drôty, moria, vysoké hory, rieky, hranice.“ Viete si predstaviť lepší dôvod na nahratie albumu?
