Občas sa na hudobnom trhu objavia albumy, ktoré sa s odstupom času dajú hodnotiť ako míľniky histórie populárnej hudby. Takýto priaznivý osud stretol aj nahrávku, ktorú produkoval Ry Cooder, volala sa jednoducho Buena Vista Social Club a vyšla v roku 1997 vo vydavateľstve World Circuit. Popularite albumu, na ktorom si na svoju hudobnícku mladosť zaspomínala jedna generácia „vyslúžilých“ kubánskych muzikantov a spevákov ako Compay Segundo, Rubén González, Ibrahim Ferrer, Omara Portuondo a ďalší, veľmi pomohol aj dokumentárny film Wima Wendersa, ktorý zachytával osudy jeho protagonistov. To všetko spôsobilo veľké oživenie záujmu nielen o kubánsku, ale vôbec o latinskoamerickú hudbu. Hoci neskôr vznikla kopa sólových albumov jednotlivých interpretov z Buena Vista Social Club, ktorým sa podarilo na staré kolená znovu naštartovať kariéru, pod týmto názvom vyšli doteraz iba dva albumy – okrem pôvodného štúdiového ešte koncertná nahrávka Buena Vista Social Club At Carnegie Hall v roku 2008. Až v marci tohto roku vyšiel tretí album pod hlavičkou BVSC, ktorý obsahuje doteraz nevydané skladby z rôznych období existencie skupiny a volá sa Lost & Found.
Albumy s nevydanými nahrávkami mávajú jeden veľký problém – často to bývajú nahrávky, ktoré sú menej kvalitné ako tie, čo sa ocitli na oficiálnych albumoch, sú to rôzne demá a nedokončené verzie skladieb, prípadne zachytávajú interpreta v slabšej forme. To však vôbec nie je prípad albumu Lost & Found od Buena Vista Social – na ňom sú zväčša nahrávky, ktoré sa jednoducho nezmestili na radové albumy, ale sú rovnako dobré ako tie, čo už poznáte. V zásade sa dajú na albume nájsť tri druhy „stratených a znovu nájdených“ skladieb: doteraz nevydané live nahrávky (napríklad tri skladby v podaní Ibrahima Ferrera s veľkým orchestrom Demetria Muňiza z roku 2000 - Bruca Maniguá, Como Fue a Mamí Te Gustó), „zvyšky“ z nahrávania prvého albumu (vrátane takých skvostov, ako je skladba Macusa od Francisca Repilada alias Compaya Segunda a Lágrimas Negras v podaní Omary Portuondo a Compaya Segunda) a rôzne jam-sessions, ktoré vznikli pri nahrávaní sólových albumov jednotlivých členov BVSC.
Z bookletu albumu sa dá dozvedieť, ako sa mohlo stať, že také skvelé nahrávky doteraz neuzreli svetlo sveta – v prípade Lágrimas Negras to bol napríklad argument, že je to „príliš známa skladba“, a tak vypadla z konečnej verzie albumu z roku 1997. Podobnú históriu má aj pesnička Tiene Sabor, ktorú v polovici 20. storočia preslávil kubánsky spevák Abelardo Barroso. Pôvodne mala byť táto tanečná pieseň so skvelými zbormi súčasťou sólového albumu speváčky Omary Portuondo a zároveň poctou dievčenskému kvartetu Las D´Aida, s ktorým Omara vystupovala približne vtedy, keď skladba vznikla. Nakoniec sa neocitla na albume Flor de Amor preto, lebo vraj bola príliš energická, a preto sa nehodila do celkového romanticko-sentimentálneho konceptu albumu.
Z jam-sessions stoja za zmienku napríklad dve skladby v podaní gitaristu Eliadesa Ochou (Quiéreme Mucho a Pedacito De Papel), ktoré vznikli po skončení oficiálneho nahrávania ako akási polnočná „after-party“ v štúdiu, a majú naozaj veľmi príjemnú a uvoľnenú atmosféru. Dobre sa počúva aj skladba Black Chicken 37, ktorá zvýšila zo sólového albumu kontrabasistu Orlanda „Cachaita“ Lópeza. Okrem neho v nej hviezdia aj perkusionista Miguel „Angá“ Diaz (otec dvojičiek známych dnes ako duo Ibeyi), či huslista Pedro Depestre. Iným parádnym kúskom je Habanera - tá vypadla zo sólového albumu trúbkara Manuela Guajira Mirabala z roku 2004, hoci je dodnes osviežujúcejšia ako mojito na pláži Varadero. Milým bonusom k albumu je aj nahrávka, ktorá zachytáva klaviristu Rubéna Gonzáleza, ako si pospevuje popod fúzy pri zvukovej skúške v štúdiu.
V poradí tretí, a zrejme aj posledný album skupiny Buena Vista Social Club (ktorej žijúci členovia práve v týchto mesiacoch krúžia po svete na svojom rozlúčkovom turné) je niečo, čo by mal mať v diskotéke každý fanúšik kvalitnej kubánskej muziky, aby si skompletizoval obraz o jednej úspešnej kapitole hudobnej histórie. Hoci veľká časť pôvodných členov BVSC už nežije, našťastie sa zachovali aj tieto doteraz nevydané nahrávky z najlepšieho obdobia kapely. Aj keď producenti ich pred časom považovali len za „zvyšky“, ktoré sa nezmestili na iné albumy, dnes svietia v porovnaní s bežnou hudobnou produkciou ako diamanty. Kto chce, môže ich nájsť v oddelení strát a nálezov.
