Mesiac očakávaní a obdarúvaní? V hudbe to, žiaľ, neplatí. Už dlhé roky je december mesiacom, keď vychádza najmenej novej muziky. Hudobnému priemyslu sa vydávať v tomto období neoplatí, veď najvýhodnejšie ponuky prichádzajú už v novembri, o samozvaných „koncoročných“ rebríčkoch ani nehovoriac. O to viac nás potešilo, že britskí Saint Etienne vydali svoj nový album. Ich dvanásta štúdiovka nadväzuje na ich jedenástu, o ktorej sa pred tromi rokmi hovorilo ako o veľkom prekvapení a ich najlepšom albume dosiaľ. The Night sa nenapája len na túto kvalitu, ale aj na pomalú dynamiku, čím sa stáva ideálnou nahrávkou v predvianočnom čase, keď sa nám ráči trochu spomaliť, upokojiť sa.
Kým predchádzajúca štúdiovka I’ve Been Trying to Tell You prekvapila a podmaňovala samplami, oslavné recenzie zrejme neboli dostatočne živnou pôdou a Saint Etienne sa po rokoch opäť zišli v štúdiu s cieľom nahrávať živé nástroje. A urobili dobre. Všetci traja si nahrávanie mimoriadne užili, vraj až vtedy zistili, ako veľmi im chýbalo byť spolu rozvalení na koberci, so šálkami kávy v rukách, nad papiermi a polovičnými nápadmi. Podľa Boba Stanleyho všetci prišli s vlastnými skladbami, ktoré potom spolu dotiahli do konca. Veľmi im v tom pomohol Augustin Bousfield, producent a skladateľ hudby, aj televíznej a filmovej, s ktorým spolupracovali už na predchádzajúcom albume. Podľa Boba práve Gus nahral gitary a odviedol skvelú produkčnú prácu, vďaka čomu znie The Night skutočne „trojrozmerne“. Tomu sa ťažko oponuje, najmä po vypočutí nádherného záveru skladby Hear My Heart, ktorý, aby fungoval, je potrebné počúvať od samého začiatku a ktorý je aspoň pre mňa vrcholom albumu.
The Night je názov naozaj výstižný. Noc je časom zastavenia, rekapitulácie, upokojenia, oddychu, snenia. A toto všetko je prítomné aj na novom albume Saint Etienne. Ich dvanásta štúdiovka je skutočne ako noc, celkom upršaná, taká, v ktorej chvíľu bdieme a chvíľu snívame. Ako prezradil Bob Stanley, snažili sa zachytiť práve toto štádium medzi bdením a spánkom. Vedeli ste, že každú noc sa niekoľkokrát takto zobudíme a potom opäť zaspíme bez toho, aby sme o svojom prebudení vedeli? Aj nové skladby Saint Etienne sa akoby vynárajú z tmy a zas sa tam vracajú. To isté by sa dalo povedať o jednotlivých elementoch skladieb, dokonca aj o speve Sarah. No je to hlavne album, ktorý treba počúvať v celku, so zatvorenými očami, a ako aj oficiálna tlačová správa upozorňuje, na slúchadlách.
Dlhé roky sa o Saint Etienne hovorilo ako o popovej skupine, a hoci tým nikto nemyslel prvoplánový pop, tu sa ťažko hovorí o nejakom pope vôbec. Tu nie sú žiadne dynamické, aj keď hypnotické hity, ktoré by niekomu mohli chýbať, hudba tu je skôr pomalá a taká pokojná, že osciluje na hranici medzi ľahkou uspávankou a vážnou baladou. Saint Etienne sú odjakživa majstrami atmosféry a aj tento album je silno atmosférický. A tak ako sme u nich zvyknutí, hojne na to využívajú ambient. Na začiatku albumu nechýba ruch podniku, postupne utíchnutý a nahradený zvukom dvier – tak aby sme chápali opustenie aktívneho spoločenského života na konci dňa. A potom už nasledujú zvuky dopravy, teda cesty domov, ale najmä dažďa, vetra či spevu vtákov, ktoré sa objavujú a miznú počas počúvania celého albumu. Práve tieto majú priniesť upokojenie, prípadne útechu. Ako prezradil Bob Stanley, The Night má slúžiť na to, aby jemne odplavil tie veci v našich hlavách, ktoré nám nedajú spať o druhej ráno. Chceli vraj nahrať album, ktorý bude teplý a pokojný, no zároveň mali ambíciu vytvoriť niečo nádherné a bohaté. Na tieto ciele im nakoniec vynikajúco poslúžil aj hlas Sarah Cracknell, či už v podobe sprievodného hovoreného slova, alebo krásneho, čistého spevu. Jej texty pritom hovoria o spomienkach, schopnosti nechať ísť, plynutí času.
The Night je album nostalgický, introspektívny, pohlcujúci, hlboký. Veľmi výstižné sa mi zdalo prirovnanie magazínu Why Now, podľa ktorého je to „upokojujúci album, ktorý doznieva ešte dlho po svojom skončení“. Budúci rok oslávia Saint Etienne krásnych 35 rokov na scéne a ich vek sa odzrkadľuje aj na ich práci, ktorá sa stáva čoraz serióznejšou. Zahraniční recenzenti sa zhodujú, že Saint Etienne už dávno nie sú popová či klubová kapela. Magazín The Quietus ich prirovnal k menám ako David Bowie, Suede či Cure. Ani tí totiž v prípade svojich posledných albumov nestavili na zvuk z minulosti, ale dokázali zrieť so svojím publikom a aj vďaka tomu nahrať ešte lepšie albumy ako tie, ktoré ich preslávili. Uvidíme, či budú v tejto dobre našliapnutej ceste pokračovať Saint Etienne aj ďalej, keďže nový album chystajú aj na budúci rok a ten zatiaľ opisujú ako „popový“. Hádam to bude znamenať len to, že sa síce vrátia k svojej radostnejšej, dynamickejšej verzii, ale nezanevrú na svoju „umeleckú“ stránku, tak pekne rozpracovanú na posledných albumoch.
