Ani veľmi slušná novinka od Mount Eerie, ani majstrovský album coververzií Willieho Nelsona nezmohli nič proti návratu kapely, ktorá vlastne nikdy nikam neodišla, dokonca ani na tých šestnásť rokov, ktoré ju delia od predošlej platne. The Cure stále milujú vymýšľať novú hudbu, zároveň na koncertoch siahajú do hlbokej minulosti a vydávajú zo seba tri hodiny to posledné. Diskografia skupiny je bohatá, pestrá, zvuk a prístup veľmi osobitý, vždy vyčnievajúci zo sivej hmoty či už trendovosti alebo tuctovosti. Čo viac si v roku 2024 priať?
Je zaujímavé, že o The Cure sa v priebehu vyše štyroch desaťročí už viackrát hovorilo ako o typickej generačnej kapele pre rebelujúcich pubertiakov alebo ľudí, ktorí sa necítia bezpodmienečne komfortne ako súčasť väčšinovej spoločnosti. Najprv koncom 70. rokov, kedy mali blízko k punku a novej vlne, no namiesto piva žili skôr Sartrom a Camusom, ale aj v osemdesiatkach, kedy tak trochu patrili medzi nových romantikov a neskôr si ich veľmi radi prisvojili gotici. Čosi podobné sa dialo aj v rokoch 90. tych pretože i tam dokázali podchytiť novú vlnu mladých ľudí, ktorí sa v novom svetovom poriadku po formálnom konci tzv. Studenej vojny cítili tak trochu akoby nikam nepatrili. Nový album má veľkú šancu byť opäť takýmto zážitkom pre celkom novú generáciu.
Trinásť štúdiových albumov, viac ako štyridsať singlov a EPčiek predchádzalo kolekcii ôsmych, zväčša epických skladieb na albumovej novinke. A je zvláštne počúvať po prvýkrát hudobné dielo pri ktorom je veľmi pravdepodobné, že bude mať tak ako dobrá polovica predošlých albumov kapely jedného dňa prívlastok “legendárny”. O čom ale spieva Robert Smith vo svojich šesťdesiatich piatich rokoch? Ako tradične dobrý pozorovateľ nám nechce klamať a robiť o svete a živote zvytočné ilúzie. Ak teda túžite za každú cenu po optimizme, zapnite si radšej televíznu šou o varení. Smitha fascinuje vlastná smrteľnosť, neúprosný kolobeh života a cválajúci čas.
“Svet oko mňa zostarol,” spieva v jednej z nových piesní Robert Smith. A komu by nestačilo, tak aj “Už ďalej nevládzem, ak som vôbec niekedy vládal”. Alebo “Odpovede, ktoré pre teba mám nie sú tie, ktoré chceš počuť”. Fakt je, že nejde o veselý album, ale kto by taký od The Cure vlastne jednak očakával, jednak chcel. A bez toho aby som maľoval čerta na stenu, Songs of a Lost World tak trochu pripomínajú “Blackstar”, labutiu piesen Davida Bowieho. Ale žiadne strachy, chmáry dokážeme rozohnať, stačí si predstaviť koľko energie ešte stále má Robert Smith a jeho partia najmä na koncertných pódiách. To na nejaké skoré umieranie našťastie ešte naozaj nevyzerá.
Súdiac z prvých ohlasov si každý, kto strávil pri hudbe The Cure nejakých pár hodín, dní či rokov, nájde svoj zvuk. Prvá generácia fanúšikov počuje echo albumov Faith a Pornography, druhá vlna sa teší z odkazov na Disintegration a Kiss Me, kým najmladších baví porovnávať novinku napríklad s platňou Bloodflowers. S trochou sarkazmu by sa teda dalo povedať, že hudba The Cure je vlastne hudbou pre celú rodinu. Pre takú veľkú veselú kopu.
