Album týždňa: Jenni Venäläinen – Melkutus Party

Album týždňa: Jenni Venäläinen – Melkutus Party

Jenni Venäläinen, fínska hudobníčka a hráčka na tradičnú lutnu kantele, nazvala svoj debutový album Melkutus Party a hneď po prvých tónoch vám je jasné, prečo. Hoci na obale drží v rukách staromódny, priam archaický nástroj, jej outfit, ale hlavne vesmírny disko zvuk albumu vám vraví, že toto je hudba určená hlavne na tancovanie. Paradoxne väčšinu tanečných kúskov tvoria moderne upravené ľudové melódie. „Na tieto skladby tancovali ľudia pred niekoľkými storočiami, tak prečo nie aj dnes?“, vysvetľuje svoj umelecký zámer Jenni, ktorá zároveň tvrdí, že pôvodné skladby mali veľa spoločného s technom. Boli to vlastne krátke hudobné témy, ktoré boli výrazne rytmické, minimalistické a hráč ich mohol rôzne variovať a improvizovať. Aj Jenni rada improvizuje, a tvrdí, že ak by album nahrávala teraz, mnohé skladby budú znieť inakšie. Na živých koncertoch komunikuje so spoluhráčom, ktorý obsluhuje elektroniku naživo a často z toho vznikajú neočakávané kombinácie zvukov. Poďme sa však pozrieť na to, aká je štúdiová nahrávka.

Album vznikal v roku 2022 a obsahuje spolu deväť skladieb, z ktorých šesť je tradičných a dve komponované. S úvodnou a záverečnou skladbou, ktoré slúžia ako akési intro a outro, pomáhali dve zvučné mená fínskej elektronickej scény – Janne Storm a Miro Mantere. O všetky ostatné zvuky sa postarali Jenni Venäläinen, ktorá hrá na rôzne druhy kantele a občas aj spieva, a jej spoluhráč, spoluator a spoluproducent Antti Elias Huuskonen. Všetky tradičné motívny na albume pochádzajú z Karélie, čo je oblasť na hraniciach Fínska a Ruska. Hudbu z tohto regiónu v minulosti spropagovala aj na Slovensku populárna skupina Värttinä a v poslednom čase napríklad kapela Suistamon Sähko. Jenni Venäläinen však pristupuje k tradičnému materiálu ešte odvážnejšie. Hlavný kontrast vytvára prirodzený zvuk kantele, ktorý je len na niektorých miestach mierne skreslený efektami, a hustého elektronického podmazu. Práve toto napätie medzi starým a novým zvukom dáva ešte viac vyniknúť charakteristickému zvonivému zvuku tohto nástroja, ktorý podľa fínskeho eposu Kalevala zhotovil bájny kováč Väinämöinen z čeľuste štuky a vlasov z konskej hrivy. Ten by sa asi čudoval, ako tento vynález používajú hudobníci v 21. storočí!

MELKUTUS PARTY JENNI VENALAINEN Front.jpg

Jenni Venäläinen na svojom albume používa až tri druhy kantele, ale tým hlavným je klasický devätnásťstrunový nástroj. Hru na kantele študovala Jenni na slávnej na Sibeliovej akadémii v Helsinkách, odkiaľ vyšlo v posledných desaťročiach obrovské množstvo talentovaných hudobníčok a hudobníkov. Zaujímavé je, že hoci sa kantele dlho považovalo za typicky mužský nástroj, ktorý sa používal napríklad ako sprievodný nástroj pri prednese epickej poézie, v poslednom čase tvoria väčšinu hráčok ženy a navyše ho používajú skôr pri inštrumentálnej tvorbe. Na albume prevažujú coververzie a improvizácie na témy starých hudobných motívov, z ktorých niektoré môžu mať aj pekných pár storočí. To je aj príklad populárneho tanca ripatska z Karélie. Je to párový tanec, v ktorom sa mužský tanečník pokúša ohúriť svoju partnerku rôznymi výskokmi a divokým krepčením. Iný druh tanca sa volá melkutus a ten dal názov aj celému albumu. Podľa niektorých informácií je to druh rituálneho tanca, ktorý mohol trvať niekoľko dní a nocí a občas sa stalo, že nejaký tanečník alebo tanečníčka na konci od vyčerpania zomreli, čo sa vysvetľovalo posadnutím diablom. V tejto skladbe Jenni aj spieva a používa špeciálny deväťstrunový nástroj. Je to vlastne replika stredovekého muzeálneho kúsku, ktorý sa našiel neďaleko ruského mesta Novgorod. Struny na ňom síce napodobňujú konský vlas, ale sú nylonové na spôsob hrivy „My Little Pony“. Táto pesnička má aj výrazný videoklip, ktorý získal zopár cien na medzinárodných festivaloch.

Na albume Melkutus Party je sympatické, že naozaj tvorivo využíva hudobné dedičstvo minulosti. Jenni Venäläinen a Antti Elias Huuskonen nám dokázali, že niektoré hudobné tradície sú stále živé, aj keď ich vonkajšia zvuková podoba sa v čase môže výrazne meniť. Starý bradatý bard Väinämöinen by sa asi veľmi čudoval, keby počul, kto, čo a ako dnes hrá na jeho vynáleze. Asi niet lepšej pocty pre tradíciu predkov, ako sa ňou nechať inšpirovať aj v súčasnosti, hoci s použitím iného hudobného jazyka. Tak čo, dočkáme sa niekedy aj poriadnej folktroniky s fujarou?


Pripravil: Potkan_FM

Živé vysielanie ??:??

Práve vysielame