Luis Vasquez z The Soft Moon: Hudba je pre mňa liekom na rany a bolesti

Luis Vasquez z The Soft Moon: Hudba je pre mňa liekom na rany a bolesti

The Soft Moon je americká neo-post-punková skupina z Oaklandu, ktorá začiatkom apríla vystúpi aj na Slovensku. Jej jediným oficiálnym členom je producent, spevák, skladateľ a hudobník Luis Vasquez s ktorým sa o jeho hudbe, tvorivom procese ale aj emočnej otvorenosti porozprávala naša kolegyňa Romana Grajcarová.

The Soft Moon rozhovor Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.


Často v rozhovoroch spomínate, že vám práve hudba pomohla zistiť, kým ste. Kým teda je Luis Vasquez v roku 2023 a kým bol v roku 2009, keď bol projekt The Soft Moon na svojom začiatku?

Povedal by som to tak, že na začiatku som sám o sebe veľa nevedel. Nevedel som vtedy vyjadriť svoje pocity. Neskôr som spätne počúval svoje nahrávky a musel som sa sám seba pýtať: Prečo som to vtedy hovoril práve tak? Prečo tam zniem ako vystrašené dieťa? A áno, v priebehu rokov som začal chápať sám seba práve vďaka svojej hudbe. Teraz mám skutočne pocit, že viem, kto som. Koniec  koncov, to bol hlavný zmysel The Soft Moon – pochopiť samého seba. Momentálne žijem opäť v USA a znova som obnovil vzťah so svojou mamou, môj strýko sa vrátil z vezenia po 40 rokoch… Vďaka tomu som zistil viac aj o svojej rodine. A áno, už sa necítim ako také stratené šteniatko. Prijal som veľa vecí vo svojom živote ktoré viem, že nedokážem zmeniť. Mám pocit, že za posledné viac než desaťročie som sa vo svojej tvorbe skutočne vyrozprával, a to mi veľmi pomohlo. Teraz sa cítim uvoľnenejší, pokojnejší a vyzretejší. Všetky skvelé veci, ktoré znamenajú byť dospelý.

Samozrejme, všetci sa vyvíjame a dospievame. No mám pocit, že u vás bolo práve toto, to seba spoznávanie, tým motorom, ktorý poháňal vašu tvorbu. Teraz, keď sa už poznáte a cítite sa vyzretý, čo to presne znamená pre vašu ďalšiu tvorbu?

Nemyslím si, že niekedy prestanem tvoriť, či už to bude s projektom The Soft Moon alebo s iným projektom. No mám pocit, že som v rámci projektu The Soft Moon ešte stále nepovedal všetko. Viem však, že to nebude až tak intímne, ako to bolo za tie roky. Pretože, skutočne, vo svojej tvorbe som bol veľmi intímny. Myslím si, že ten môj posun vpred znamená, že sa posúvam aj od tejto intimity. Teraz by som ale chcel v hudbe vyjadriť tú silu, ktorú sa mi podarilo objaviť, tú osobu, ktorou som sa stal. Teda opak pocitov, ktoré som v hudbe vyjadroval doteraz ako pocit viny, ľútosť či hanbu. Samozrejme, aj tieto pocity budem mať naďalej v sebe, som predsa človek. Neviem ešte úplne presne, aké budú moje nové nahrávky, no práve tú silu by som tam rád dostal.

Pracujete teraz na niečom novom?

Je zábavné, že sa na to pýtate, pretože začínam pracovať na novom projekte akurát zajtra. Teda taký je aspoň plán: urobím toto interview a potom sa pustím do nového dobrodružstva s novým materiálom.

Ako teda vyzerá váš kreatívny proces? Začínate s melódiou a potom prichádza text alebo textom a na to tvoríte melódiu?

U mňa prichádza text vždy až na záver. Toto jedno viem povedať s určitosťou. Samozrejme to ale závisí individuálne od každej skladby. Niekedy začnem s basou, sadnem si, hrám a čakám, čo z toho bude. Ak toto nezafunguje, zmením nástroj, sadnem si napríklad za syntetizátory. Poslednú dobu to robím tak, že keď mi napadne melódia, nahrám si ju napríklad na telefón. Viem, že sú hudobníci, ktorí vždy tvoria s klavírom alebo za bicími. U mňa je ten kreatívny proces vždy iný.

Pre mnohých umelcov je veľkou inšpiráciou vizuálne umenie. Niekedy sa dokonca umenie, ktoré ich inšpirovalo, dostane napokon na obal ich hudobného albumu. Je vizuálne umenie niečo, čo funguje aj u vás? Nachádzate v ňom inšpiráciu?

Presne takto to v skutočnosti celé začalo. Veľmi ma na úplnom začiatku inšpiroval ruský konštruktivizmus a hnutie Bauhaus. Vtedy som si uvedomil, že k tomu chcem vytvoriť hudbu. U mňa to totižto bolo tak, že keď som počul zvuk, predstavoval som si tvary. Práve Bauhaus a ruský dekonštruktivizmus ma veľmi oslovili a ovplyvnili celú estetiku The Soft Moon. Niečo podobné sa potom stalo aj pri treťom albume Deeper. Z celého albumu som totiž mal najprv práve tento názov a ten ma inšpiroval k myšlienke, ako to spracujem vizuálne. The Soft Moon bol pre mňa teda od začiatku veľmi vizuálny projekt. Vlastne, aj keď tvorím hudbu, snažím sa tvoriť takú hudbu, ktorú sa dá predstaviť si, ktorú sa dá vidieť.

A to sa teda následne odrazí aj na obaloch vašich albumov? Prípadne vo videoklipoch?

S hudobnými videoklipmi je to niekedy tak, že keď pracujete s režisérom, ktorého obdivujete, zvykne mať svoju vlastnú predstavu o hudbe, o tom, ako by mala byť vizuálne spracovaná. Niekedy prídem s nápadmi aj ja, ale väčšinou to nechávam na nich. Ale, samozrejme, ak by som to robil celé ja sám, vyzeralo by to úplne inak.

Zalovme teraz trošku vo vašej osobnej histórii. Kedy ste po prvýkrát pocítili potrebu tvoriť?

Pamätám sa na moment, keď som bol po prvýkrát tak nejak skutočne vystavený hudbe. Bol som dieťa, pustili mi MTV a ja som vedel, že toto je to, čo chcem robiť. Práve som sa, myslím, chystal do školy a zrazu som bol úplne uchvátený tou hudbou. Akurát tam dávali Guns n Roses a ja som ostal úplne fascinovaný gitaristom Slashom. Jednoducho vyzeral neskutočne cool a ja som zrazu chcel byť taký, ako on. Bol som potom úplne posadnutý pozeraním videí na MTV. A vlastne tak som sa nepriamo dostal aj k svojej gitare, chcel som proste vyzerať ako Slash. Toto je inak celkom vtipná historka. Mne sa totiž páčil najmä ten zvuk elektrickej gitary a keď som v 12tich dostal svoju prvú elektrickú gitaru, nijako sa mi nedarilo dostať z nej ten istý skvelý zvuk. Ono to ale bolo kvôli tomu, že som nemal kombo. Jednoducho som nevedel, že ku elektrickej gitare kombo potrebujete. Čiže som si ho potom musel ísť kúpiť.

Takže vám rodičia dali elektrickú gitaru bez komba?

Áno a bolo to skutočne vtipné. Ale vtedy som bol taký sklamaný a hovoril som si: Sakra, čo to má znamenať? Asi som dostal nekvalitnú gitaru.

A teda keď ste si už to kombo kúpili, aký bol váš prvý výtvor?

Hudbu som začal tvoriť vlastne okamžite. Počas prvého týždňa som vytvoril svoju prvú skladbu a nazval som ju Klaustrofobický muž.

Čiže ste v 12tich vytvorili svoju prvú skladbu a nazvali ste ju Klaustrofobický muž?

Áno. Nedá sa povedať, že by to bolo vyslovene depresívne, ale bolo to celkom temné už takto na začiatku. Tieto veci som asi nejak vždy mal v sebe.

Teda ak sa opäť vrátime k téme vášho vnútra a emóciám, vo vašich skladbách je to všadeprítomné. Takáto emočná otvorenosť, o ktorú ste sa roky delili a stále sa delíte s vašim publikom, vás ale určite robila a robí veľmi zraniteľným. Ako ste sa s touto zraniteľnosťou vysporiadali? Dokázali ste si na to zvyknúť?

Rozhodne sa mi na to za tie roky podarilo zvyknúť. Vlastne, na úplnom začiatku som až tak tie emócie neodhaľoval ale potom to tam bolo prítomné stále viac a viac. Ako som postupne začal mať fanúšikov, často mi vraveli, že pociťujú rovnaké emócie. Ja som si začal uvedomovať, že v tom nie som sám a oni mi rovnako vraveli, že sú radi, keď vedia, že v tom nie sú sami. V istom zmysle sa z toho pre mňa stala závislosť - zhadzovať z pliec všetku tú emočnú ťarchu skrz tvorbu a zároveň sa cez to prepájať so stále väčším počtom ľudí. Musím však priznať, že pri mojom poslednom albume si niekedy hovorím, že som už odhalil možno až priveľa. Najmä čo sa týka textov, kde hovorím o vzťahu so svojou mamou. No na druhej strane, ak to malo zo mňa vyjsť a ja som sa skrz to mal z niečoho vyliečiť, tak bolo nevyhnutné urobiť to presne týmto spôsobom. Zhrniem to teda takto: Pokiaľ som k sebe úprimný a pokiaľ som vo svojom prejave autentický, to je všetko, na čom v konečnom dôsledku záleží. Hudbu nerobím preto, aby som bol trendový. Vždy to bolo kvôli tomu, že mi pomáhala liečiť si rany.

Práve v dnešnom svete sociálnych sietí, na ktorých sa všetci snažia prezentovať v tom najlepšom svetle, akoby ani neprežívali negatívne emócie, je práve otvorenosť a emočná úprimnosť vzácna a cenná.

Áno a presne o to sa snažím od začiatku a dúfam, že mi to aj ostane. Verím, že v tomto svete stále existuje nejaká úprimnosť a že ju neprevalcuje narcizmus sociálnych médií. Samozrejme, stále cítim aj tlak, že by som mal byť na sociálnych sieťach aktívnejší. Ale taký jednoducho nie som. Neviem. Dúfam, že toto, tieto sociálne siete, sú pre ľudstvo len fázou a že to jedného dňa prestane byť podstatné. Kto vie.

Čoskoro budete mať koncert v Bratislave a pár dní na to aj v Košiciach. Na čo sa môžu vaši fanúšikovia na koncertoch tešiť?

Moje koncerty a najmä ich atmosféra vždy závisia najmä od publika. Ja sa často počas svojich koncertov nechám uniesť hudbou, no energia je zdieľaná s ľuďmi. Otázka teda znie, aké bude na koncertoch publikum a či sa nám podarí spolu zosilniť samotnú atmosféru. To bude ale prekvapením aj pre mňa.

Pripravila: Romana Grajcarová, foto: The Soft Moon

Živé vysielanie ??:??

Práve vysielame