Pracovitosť Damona Albarna má takmer až anekdotické rozmery, keď v predošlých mesiacoch prakticky každý druhý-tretí týždeň vyšla buď piesen Gorillaz alebo jeho sólovka. Ale posmešky bokom, Albarn si udržuje stále tak vysokú úroveň produkcie a ponúka natoľko rozmanitý materiál, že si zaslúži skôr pochvalu a post Albumu týždňa.
Albarn robí síce veľa, rád spolupracuje s množstvom ľudí na množstve projektov, ale na jeho novú sólovú platňu sme museli čakať sedem rokov. Album bol v hrubých rysoch hotový vlastne už pred dvomi rokmi. Albarn ho pripravoval približne v čase nástupu pandémie vo svojom domácom štúdiu na Islande, ktorý si pred rokmi adoptoval ako svoj domov.
Album bol pôvodne myslený ako rýdzo inštrumentálny, covid ale zmenil plány a podľa Albarna viacmenej aj charakter všetkého na čo si človek pomyslí. Rozhodol sa preto spracovať témy ako krehkosť, ohrozenie, strata aj zrodenie.
Albarn je na novinke naozajstný rozprávač, paradoxne je ale The Nearer The Fountain asi jeho najmuzikálnejší album. Ako uviedol v jednom z rozhovorov k novinke, ešte oveľa viac než v minulosti ho zaujíma hudba než slová, texty. Island inšpiruje skôr k tónom, zvukom, k priestoru medzi notami, nez k myšlienkam, názorom, riešeniam.
V 80. rokoch sa o žáner ambient nebezpečne obtieral New Age. V súčasnosti ale celkom bez začervenania môžeme hovoriť o Covid Age, aspoň v súvislosti s kontemplatívnym charakterom Albarnovej novinky určite. Je až udivujúce ako sa dokáže rozdeliť na jednoduchého chlapca, ktorý si len odskočil zo skúšky Blur či The Good, The Bad and the Queen ku kamošom raperom a Gorillaz, a na zadumaného intelektuála, ktorý slúži hudbe.
