Smiling With No Teeth je ten druh debutového albumu, ktorý katapultuje interpreta z pozície neznámeho snažilca na nového obdivovaného umelca. Genesis Owusu má síce len 22 rokov, ale hudobne je dosť vyspelý, svojský a sebavedomý. Na svojom debute rapuje, spieva, rozpráva aj kričí, a to hneď na niekoľko spôsobov. Výsledok je odvážny, multižánrový, muzikálny, dynamický, chytľavý aj štýlový. Genesis Owusu je vskutku ďalšie vzrušujúce meno na hudobnej scéne.
Narodil sa v Ghane, no keď mal dva roky, jeho rodina sa presťahovala do hlavného mesta Austrálie, Canberry. Ako vraví sám Genesis, on a jeho rodina boli v tom čase jediní obyvatelia tmavej pleti, ktorých tam poznal. Vyrovnával sa tým rôznorodo. Najprv písal krátke príbehy, neskôr poéziu, napokon aj hudbu.
Pred rokmi, keď som sa presťahovala do Bratislavy a začala som kde-tu, v MHD-čke či na ulici, stretávať ľudí afrických koreňov, väčšinou osamotených, nedokázala som sa ubrániť myšlienkam, ako sa im asi žije v krajine, kde je toľko bielych. Debutový album Genesisa Owusuho je odpoveď na túto otázku. Sám Genesis sa prirovnáva k psovi a priznáva úzkosti, aké zvyknú zažívať psy medzi ľuďmi (koniec koncov, „black dog“, teda „čierny pes“, je v angličtine metafora pre depresiu). Na tomto albume sa nájde každý, kto sa niekedy cítil byť „iný“. Čo je však sympatické, Genesis sa odmieta poddať sebaľútosti – práve naopak, dovolí si byť iným a vďaka tomu sa oslobodzuje. Jeho individualizmus vynikajúco vyráža aj z jeho tvorby. Tá znie divoko, originálne a oslobodene od kadejakých konvencií.
Na to, aby vznikol album Smiling With No Teeth, potreboval Genesis Owusu celú kapelu. Napokon, s tou mal skúsenosti už v roku 2017, keď vydal svoju prvú väčšiu nahrávku – EP Cardrive ponúkajúcu hlavne jazzy hip-hop. Tu spolupracoval s členmi skupiny Hiatus Kaiyote či s Callumom Connorom z Free Nationals, kapely Andersona .Paaka. A aj keď bol za túto svoju snahu dvakrát nominovaný na austrálsku obdobu Grammy, rozhodol sa svoju tvorbu posunúť do iných dimenzií. Ako prezradil Guardianu, aj keď jeho predchádzajúca tvorba bola úprimná na 99 percent, stále ho rušilo to posledné falošné percento… A tak sa rozhodol, že sa oslobodí a nahrá niečo, čo bude úprimné na sto percent. Začal tým, že dal dokopy vlastnú kapelu, v ktorej sú gitarista, basák či bubeník, ktorý je svetovým šampiónom. A súčasťou skupiny je aj klávesák Andrew Klippel, s ktorým spoluzaložil vydavateľstvo Ourness, pod ktorým vychádza aj tento album. V Austrálii je vraj Andrew Kippel celkom známe a rešpektované meno, v 90. rokoch vytváral tamojšiu elektronickú scénu. Spolu jamovali toľko, až vznikol Smiling With No Teeth.
Genesis Owusu priznáva, že jeho najobľúbenejším albumom je tretí album Kendricka Lamara To Pimp A Butterfly. Genesis mal len 16 rokov, keď tento album vyšiel. Ako vraví, vo svojej tvorbe sa snažil napodobniť práve Kendrickovu tvorbu. Ja v nej však počujem aj kus Childisha Gambina či N.E.R.D. Je v tom rap, je v tom soul, funk, punk aj rock. Sám Genesis opisuje svoju škatuľku ako punkjazz 21. storočia. A ako prezradil pre Guardian, prirovnal by sa skôr k Princeovi – za predpokladu, že by Prince bol v súčasnosti rapperom v Austrálii.
Medzi pätnástimi skladbami sa nachádzajú rýchle aj pomalšie kúsky – a treba povedať, že na prvé počutie mu tie rýchle pristanú viac. Ale len na prvé. Spájajú sa totiž s väčším „wow efektom“. Tak či onak, odporúčam zoznámiť sa s oboma divokými psami, ktorým Genesis Owusu tento album venoval – depresiou aj rasizmom. A tešte sa aj na katarziu v podobe piesne o rybárčení, A Song About Fishing, či realistické vytriezvenie v záverečnej skladbe Bye Bye, ku ktorému musí prísť každý, kto sa niekedy pokúsil liečiť si svoje vnútorné dieťa – a teda že zranenia, ktorým čelíme od detstva, sa nikdy úplne nevytratia, práve naopak, hocikedy sa môžu pripomenúť, hoci len v tých najjemnejších odtienkoch.
