Druhý sólový album izraelskej herečky a speváčky Liraz sa volá Zan, čo znamená „Žena“ a už samotný obal s hlavou umelkyne zahalenou do šatky naznačuje, že pôjde o dielo angažované. Liraz Charhi je totiž dcérou rodičov, ktorí v 70-tych rokoch 20. storočia ušli z Iránu pred islamskou revolúciou a hoci vyrastala v židovskom sefardskom prostredí, v posledných rokoch objavuje aj identitu svojich iránskych predkov. Jej nový album poukazuje okrem iného na neutešenú situáciu iránskych žien v minulosti i dnes, hlavne na obmedzenia týkajúceho sa súkromného aj umeleckého života. Symbolický protest vyjadruje aj videoklip nakrútený k titulnej piesni Zan Bezan.
V roku 2006 sa Liraz po úspechu v izraelskom celovečernom filme „Na konci sveta doľava“ vybrala hľadať herecké šťastie do Hollywoodu. Tu sa zoznámila so zástupcami iránskej diaspóry v Los Angeles, ktorú tvorí viac ako pol milióna Iráncov. Títo stratení príbuzní, podobne ako jej rodičia, ušli pred rokom 1979 alebo krátko po ňom pred islamskou revolúciou. Za čias šáha Pahlavího bol síce Irán monarchiou, ale zároveň pomerne modernou krajinou, kde ste mohli v televízii vidieť hity „západne“ oblečených speváčok ako Ramesh, Googoosh či Mahasti. Po nástupe vlády imámov sa však obraz ženy ako umelkyne z verejného priestoru vytratil. Liraz sa práve o túto časť svojej kultúrnej identity začala zaujímať a výsledkom je repertoár nadväzujúci na spomínané iránske hviezdy zo 70-tych rokov 20. storočia.
Producentom a aranžérom albumu je izraelský multiinštrumentalista Uri Brauner Kinrot. Ten v minulosti spolupracoval s kapelami ako Balkan Beat Box, Shantel, Kočani Orkestar, Boom Pam a produkoval nahrávky etiópskeho speváka menom Gili Yalo. Na albume sa okrem izraelských štúdiových hudobníkov podieľalo aj niekoľko iránskych umelcov, napríklad hráč na baglamu Babak Shirvani. Časť z nich však zostala v anonymite alebo si zvolila pseudonym, ako napríklad Raman Loveworld, ktorý zhudobnil jednu z básní perzského klasika Rúmího v skladbe Injah. Liraz sa s iránskymi hudobníkmi spojila cez internet a hoci spočiatku boli týmto projektom nadšení, neskôr si to mnohí z nich rozmysleli a radšej nechceli zverejniť svoje mená, aby nemali problémy z toho, že spolupracovali s „nepriateľským štátom“. V booklete zostal utajený aj autor alebo možno autorka pesničky Joon Joon, venovanej jednej z dcér samotnej Liraz, ktorá sa mihla v zábere kamery pri vymieňaní hudobných nápadov s jej mamou.
Hoci album vychádza z perzských hudobných tradícií a motívov, tradičnej hudby na ňom veľa nenájdete, ak nerátam typický ozdobný spôsob spevu, či nástroje ako rámový bubon daf alebo baglama. Základom jeho zvuku je „perzské disko“ zo sedemdesiatych rokov minulého storočia, ktorému dominovali elektrické gitary a basgitary, šesťuholníkové ploché bubny a praveké synťáky. Liraz sa tak so svojou kapelou vedome zaradila do prúdu takých retro umelcov ako sú holandsko-tureckí Altin Gün, či skupina Tootard z Golanských výšin, ktorí prerábajú zvuky z minulosti na „cool“ hudbu súčasnosti. Zaujímavé je tiež to, že v Izraeli rastie počet hudobníkov, ktorí sa sem prisťahovali z rôznych krajín, ale namiesto hebrejčiny alebo angličtiny začali pri svojom umeleckom vyjadrení používať jazyk svojej starej vlasti alebo vlasti svojich rodičov. Často je to arabčina alebo ahmarčina, ale Liraz spieva v jazyku fársí.
Liraz sa rovnako dobre pohybuje v obidvoch kultúrnych prostrediach – židovskom aj iránskom, takže je tak trochu dvojitou agentkou. Možno to bol dôvod, prečo jej televízni tvorcovia v Izraeli dali nedávno rolu špiónky Mossadu v seriáli Teherán. Jej album Zan by sa síce mohol považovať tak trochu za ideologickú zbraň, ale kto by už len konšpiroval o úlohe dvojitých agentiek, keď znie taká parádna muzika! Odporúčam naučiť sa pesničky od Liraz naspamäť – v lete 2021 sa vám to môže zísť, keďže je jedným z potvrdených účinkujúcich na festivale Pohoda v Trenčíne.
