Aj druhý augustový týždeň je napriek tzv. uhorkovej sezóne pomerne bohatý na novú hudbu – dalo sa vyberať spomedzi noviniek Washed Out, Bronson, Helvetia, Video Age či Jasona Molinu, moja voľba ale padla na sympatických Nórov s názvom, ktorý dodnes robí moderátorom starosti, a ich novinku Pyramid.
Takže raz a navždy: je to “jaga džezist”, v preklade to znamená čosi ako “naháňaný alebo prenasledovaný džezmen”. Slovenskému publiku sú Nóri známi minimálne od roku 2006, kedy vystúpili na festivale Hodokvas. Pamätníci dodnes spomínajú na nabitý stan plný veľmi muzikálnej energie, akú si pamätajú len z tých najlepších ročníkov bratislavských Jazzových dní, ale v kombinácii s veľmi mladistvým a civilným prejavom tohoto zvláštneho bigbandu pod netradičnou taktovkou, či skôr paličkou svojho kapelníka, bubeníka Martina Horntvetha. Martin zakladal Jaga Jazzist už v roku 1994, dodnes kapelu s bratom Larsom vedie, ale vždy si našiel čas aj na iné hudobné zaujímavosti, napr. na noise-rockový vedľajší projekt, hrával s Thomasom Dybdahlom či Anneli Drecker z Bel Canto.
Nahrávanie albumu kapele zabralo dva týždňe veľmi intenzívneho vymýšľania a skladania a prebiehalo vo Švédsku. Pyramid pôsobí veľmi ľahko, vzdušne, a to napriek množstvu nápadov, detailov a odbočiek. Zvukovo je o čosi mäkkší než bol predchodca Starfire z roku 2015. Dokonca záverečná skladba albumu Apex znie tak, akoby už prešla remixérskymi rukami niektorého z dvorných elektronických spolupracovníkov kapely.
V prípade jaga Jazzist nemá veľmi zmysel riešiť, prečo album tvoria len štyri skladby a či je to na album dosť. Je, pretože je v nich dosť hudby. A nakoľko sú skladby rozsiahle, epické, ľudovo povedané dlhé, celková dĺžka albumu 39 minút ho nedovoľuje zaradiť len medzi EP.
