Záver marca priniesol viacerých adeptov na náš Album týždňa, okrem iných aj romantickú Lapsley s Trough Water, veľmi soulových Little Dragon s New Me, Same Us, napriek sľubnému singlu napokon veľmi konzervatívnych Pearl Jam a vo finále sa napokon stretli sympaticky hľadajúci, až experimentujúci Childish Gambino s albumom, ktorý je v podstate jednou piesňou s viacerými časovými kódmi, a veterán Morrissey, ktorý to jednoducho s hudbou a slovom stále dokáže, jeho piesne majú iskru, nápad, sem tam prekvapia novým zvukom, a to máme v rádiu radi.
V podstate všetky dostupné recenzie Morrisseyho novinky sa točia okolo toho, aký negatívny kruh energie okolo seba už roky úspešne vytvára. Vymenúvanie spevákových kontroverzných stanovísk je spravidla rozsiahlejšie, než rozbor samotných piesní. Niežeby nebolo čo vymenúvať, Mozer budí rozruch už od polovice 80. rokov. Vtedy to bolo pomerne agresívne vegetariánstvo a sympatie k National Frontu, pokračovalo to otvoreným výsmechom r’n'b a rapu, poukazovaním na údajne príliš mäkké britské imigračné zákony a kladný vzťah k politikom s anti-moslimskou agendou. Je až zarážajúce, že napriek evidentne nepriateľskému nastaveniu umelca voči tomuto svetu, dokáže práve v tomto móduse operovať ako ten, ktorý poteší albumom plným harmonicky silných, nebanálnych skladieb s minimom vaty.
Morrisseyho je možné vnímať na niekoľkých úrovniach súčasne: z profesionálneho a novinárskeho hľadiska je nesporne zaujímavou osobnosťou, naša schopnosť či ochota nezaujato posudzovať jeho hudbu je určite ovplyvnená aj našimi vlastnými politickými či občianskymi postojmi. Z ľudského pohľadu je takmer nemožné ho považovať za sympaťáka. Jednoznačne najbizarnejší vzťah k nemu majú jeho fanúšikovia, pričom vraj najširšiu fanúšikovskú základňu má po tom, ako sa usadil v LA, má Morrissey v Mexiku. Uznávajú morózneho chlapa, ktorý spieva o ich vlastných zbabraných životoch.
Je jasné, že v názve nového albumu je psom Morrissey a vodidlom celý svet. Je to trochu ako nosenie dreva do lesa, lebo to, že si Mozer bude aj po zvyšok života robiť veci po svojom, niekedy až komicky predvídateľne a samoúčelne konfliktne, bez zjavného záujmu o sympatie, vieme už dávno. Tento starý muž hromžiaci na počasie však stratil šarm, nie talent. Inak by nenapísal pieseň ako My Hurling Days Are Done.
Jedenásť-piesňovú novinku produkoval opäť Joe Chiccarelli, ktorý prerazil už ako zvukový inžinier albumu Sheik Yerbouti Franka Zappu a stal sa vyhľadávaným producentom ako mainstreamových, tak aj alternatívnych gitaroviek, a Morrisseymu pomáhal už v roku 2014. Na albume v skladbe Bobby, Don’t You Think They Know? hosťuje Thelma Houston, speváčka disco hitu Don’t Leave me this Way z roku 1977, a dodáva platni vítanú šťavu z hudobného teritória, ktorému Morrissey nikdy veľmi neholdoval.
