Uhorková sezóna je definitívne za nami, naopak, je tu divoká polovica januára, tradične jedno z najbohatších období na nové nahrávky. Tento týždeň z nášho vysielania budete počuť aj ukážky z minulotýždňových albumov od Of Montreal, Halsey, Maca Millera, Algiers, Free Nationals, Bombay Bicycle Club, Oval, Mura Masa, Whyte Horses, Mr Elevator či Alice Boman, albumom týždňa je však Deleter od kanadských Holy F***.
„Chcem všetko doterajšie zahodiť a začať niečo nové,“ spievajú v úvodnom čísle svojej albumovej novinky Holy F***. Konkrétne Alexis Taylor z Hot Chip ako hosť. V preklade to znamená, že ich samotných noise a drony začali nudiť ešte viac ako na EP Bird Brains spred troch rokov a svoju náklonnosť ku klubovej hudbe doviedli takmer k dokonalosti práve na Deleter. Či môže za nahrávku, ktorá je akoby poctou klubovej muzike 90. rokov, aj kríza stredného veku alebo dobrý kamarát kapely Kieran Hebden alias Four Tet, to je pre nás v zásade vedľajšie. Dôležité je, že kapela, hoci dostala chuť tancovať, sa neprestáva hrať so zvukom – v úvodnej skladbe Luxe napr. počujeme Taylorov hlas tak ako ho zaznamenal vzácny Voice-O-Graph, prístroj z roku 1947, v Third Man štúdiu Jacka White počas nahrávacej session na Nový rok.
Jedna vec ostáva na Kanaďanoch sympatickou aj po 15 rokoch na scéne: celkom evidentný nezáujem o to, čo si o ich prístupe, zvuku, skladbách pomyslí väčšina. Alebo aj menšina. Je to čoraz vzácnejší úkaz aj na tzv. alternatívnej scéne. Páčiť sa chce prakticky každý a aj pre to prakticky čokoľvek urobí. Holy F*** sa tomu stále akoby vyškiarajú, chcú baviť a po svojom, a to že pri tom objavia sem tam aj niečo nové, je skvelým bonusom.
Silnou stránkou i slabinou kapely je tvorivý princíp: každá z piesní začína v podstate ako jam session. Ozve sa syntezátorový arpeggiator a bicie, pridávajú sa basa, vokál a zajujímavé to začne byť v momente zlomu, ktorým je spravidla bridge a v ňom kapela buď pritvrdí, alebo zvuk vyčistí do príjemného ambientu aby nahrávku následne opäť zlomila a nasmerovala kamsi inam. Niekedy sa dostaví wow-efekt, niekedy sú zmeny príliš predvídateľné. Holy F*** je to akoby jedno.
Kanadský humor, hostia z Liars, Pond a Hot Chip, manchesterská klubová scéna prelomu 80. a 90. rokov, shoegaze, starí Simple Minds, pochodujúce syntetizéry, kvílivé gitary, spev na pokraji zrozumiteľnosti, dobré nápady a veľa zdravého nadhľadu. Holy F*** sa naďalej užívajú svoju smetiskovú poetiku, ale na smetisko hudobných dejín ešte rozhodne nepatria.
