Mexická skupina Sonido Gallo Negro na konci prvého aprílového týždňa vydala svoj tretí radový album. Po nahrávke Cumbia Salvaje (Divoká kumbia) z roku 2011 prišiel album Sendero Místico (Mystický chodník) z roku 2014 a tohto roku sa k nim pridal album Mambo Cósmico (Kozmické mambo) na renomovanom labeli Glitterbeat. Skupinu Sonido Gallo Negro ste mohli vidieť v roku 2016 naživo na trenčianskej Pohode a pomerne často hrajú aj na iných európskych pódiách či doma v Latinskej Amerike. Opísať v skratke ich štýl je náročné, ale už názvy albumov i jednotlivých skladieb poslucháčovi veľa napovedia – je v nich ukrytá láska k rôznym „archívnym“ latinskoamerickým štýlom z druhej polovice 20. storočia, ale tiež kopa mystiky, exotiky, psychedeliky a tentoraz aj „kozmiky“.
Základom muziky zoskupenia Sonido Gallo Negro je akési moderné retro. Ich inšpiračnými zdrojmi sú štýly ako cumbia (hlavne jej peruánsky variant známy ako chicha), mambo, čača, ale aj surf rock či mexický folklór. Medzi ich vzory patria klasické peruánske, kolumbijské a brazílske kapely typu Los Destellos, Los Mirlos, Juaneco y su combo, Grupo Celeste, La Sonora Dinamita a iné. V inštrumentári skupiny nájdete okrem tradičných perkusijných nástrojov, ako sú kongá, bongá, timbales alebo guiro, aj elektrické gitary, rockové bicie, flautu, ale i také nástroje ako Farfisa organ (ktorý preslávil Roy Manzarek zo skupiny Doors) či dokonca teremin.
Členov mexickej skupiny Sonido Gallo Negro inšpirujú okrem latinskoamerických hitov z druhej polovice 20. storočia aj niektoré prvky mexického folklóru. Napríklad skladba La Danza de los Diablos, ktorú tiež nájdete na novom albume, je inšpirovaná afroamerickým tancom z tichooceánskeho pobrežia mexických štátov Guerrero a Oaxaca, z tzv. Costa Chica. V tomto rituálnom tanci nosia tanečníci čertovské masky ako u nás na fašiangy a sprevádzajú ich hudobníci, ktorí používajú okrem iného aj nástroj arcusa alebo bote de diablo, čo je perkusijný nástroj s typickým hlbokým zvukom, ktorý vznikám trením paličky o kožu, prikrývajúcu hlinenú nádobu.
Už sme spomínali, že zvuk skupiny Sonido Gallo Negro je poriadne synkretický a otvorený rôznym zdrojom inšpirácie, ktoré nemusia byť vždy len hudobné. Často sú to aj rôzne duchovné hnutia, počnúc šamanizmom a končiac bielou i čiernou mágiou (mexickým mágom a čarodejniciam vzdávajú poctu v skladbe Catemaco). Zároveň je oslavou liečivej sily hudby, ako je tomu v záverečnej a zároveň najrozsiahlejšej skladbe albumu Cumbia de Sanación (Uzdravujúca kumbia). Dôležitou súčasťou koncertov Sonido Gallo Negro sú nielen používané hudobné nástroje, ale aj masky a kostýmy a k tomu množstvo vizuálnych odkazov na všakovaké mystické tradície – nielen tie predkolumbovské a pokolumbovské, ale napríklad aj babylonské a staroegyptské, o čom svedčia skladby ako Mambo Egiptio alebo Cumbia Ishtar. Za vizuály je zodpovedný chlapík, ktorý si hovorí Dr. (Jorge) Alderete a okrem tereminu má na starosti aj vídžejing.
Záľuba členov kapely Sonido Gallo Negro v hitoch z polovice 20. storočia je naozaj vášnivá – sólový gitarista Gabriel López, bubeník a perkusionista Truc Casasola či hráč na guiro Roberto Vargas vedia zahrať s chuťou nielen vlastné skladby, v ktorých sa odrážajú ich rockové či punkové skúsenosti, ale aj rôzne kúsky zo zlatého fondu latinskoamerickej scény, na ktoré dokážu tancovať poslucháči všetkých generácií. K takým skladbám patrí napríklad Tolú, ktorú v 50. rokoch 20. storočia zložil kolumbijský hudobník Lucho Bermúdez. Ďalším príkladom je mambo Quién Será?, ktoré v roku 1953 nahral Mexičan Pablo Beltrán Ruiz a neskôr ho s anglickým textom pod názvom Sway oveľa viac preslávil Dean Martin. Táto pesnička sa dočkala veľkého množstva coververzií, ale Sonido Gallo Negro ju vrátili opäť tam, odkiaľ prišla – do tanečných sál na predmestiach Mexico City.
Na novom albume Sonido Gallo Negro sa okrem peruánskych cumbií a vlastných skladieb objavuje aj niekoľko v ich repertoári nových štýlov. Po prvý raz tu zaznie nielen mambo, ale aj štýl danzón, ktorý bol veľmi populárny na Kube v 50. rokoch 20. storočia. Skladbu, ktorá sa volá La Foca (Cha Cha Chá), vraj zložili na počesť Pereza Prada, slávneho kubánskeho skladateľa, hudobníka a kapelníka, ktorý sa na sklonku svojej kariéry presťahoval do Mexika a prezývali ho Cara é foca (Tulenia tvár). V tejto kompozícii hosťujú okrem stálych členov kapely aj trúbkar Alex Gonzalez Villaseňor Escobar a hráč na vibrafón Alexis Ruiz.
Hoci v jednom rozhovore sa Gabriel López priznal, že v začiatkoch kapely uvažovali o kombinácii elektrických gitár a klávesov s elektronickými rytmickými samplami, aby ušetrili, veľmi rýchlo prišli na to, že živé perkusie sa v tomto druhu hudby nedajú ničím nahradiť. „Elektronické krídlo“ dnes predstavujú hlavne spomínaný Farfisa organ a teremin, ale aj množstvo samplov s hovoreným slovom a ambientnými zvukmi, ktoré sa objavujú hlavne na začiatkoch skladieb. Veď akýže by to bol „zvuk čierneho kohúta“ bez príslušného rituálu a zariekania!
