Niežeby sme mávali v rubrike Album týždňa núdzu o dobrú muziku, to naozaj nie, ale napriek tomu je toto skutočne zvláštny týždeň. Tentoraz sa v redakcii totiž rozhodujeme medzi asi štyrmi albumami, pričom až dva sú slovenské. Raz to muselo prísť – našim albumom týždňa je konečne slovenská nahrávka. Moruša: Biela od Jany Kirschner. Zoznámte sa, neobanujete. Toto je hudba o hudbe a ľuďoch.
Je miernym paradoxom, že svoje najslovenskejšie albumy nahrala Jana Kirschner až po zoznámení sa so svojim hudobným i životným partnerom, Angličanom Eddiem Stevensom. Naopak, žiadnym prekvapením nie je fakt, že ide v prípade Krajiny roviny a Moruše: bielej zároveň o dvojicu jej doposiaľ najlepších albumov. Edko totiž nie je len nejaký koncertný a session inštrumentalista bez názoru, ktorý sa mihol kdesi u slávnych ľudí v štúdiu a na pódiu. Má nezameniteľný rukopis a je okamžite rozoznateľným prínosom v každom projekte, ktorého sa zúčastňuje. A má množstvo vecí navyše: dar počúvať a nájsť v interpretovi to, na čo má, a čo by robiť chcel, len o tom ani on sám ešte nevie. Má zmysel pre detail, pre humor a hudbu počuje aj v tichu medzi tónmi.
Milovníci Kachyňovho filmu Malá morská víla si pri počúvaní Moruše možno všimli istú podobnosť zvláštnych temných a súčasne krásnych atmosfér a harmónií. Vyvstáva otázka: poznajú a majú radi Eddie Stevens a Jana Kirschner tento starý film, hudbu skladateľa Zdeňka Lišku v ňom? „Nevedel som nič o československom filme, o novej vlne 60. a 70. rokov. Vedel som z programov BBC o tom, že sa podobná hudba nahráva v experimentálnych štúdiách v Nemecku a Francúzsku, ale netušil som, že aj v Československu. Takže mali sme aj s Jankou v hlave motívy zo soundtracku Malej morskej víly a vybrali sa na výlet do Devonu, kde sme na starom klavíri nahrávali melódie práve pod Liškovym vplyvom na hrozne zlý telefón, a potom oveľa neskôr sme sa k tomu vrátili a výsledkom je Promenáda.“
Moruša odkazuje veľmi neurčito k čomusi starému, ku koreňom, ktoré nevieme úplne presne definovať, len cítime, že je to čosi hodnotné, čosi naše, čosi, čo funguje aj dnes. To neznamená, že Moruša nie je albumom pre túto dobu, naopak, práve preto ním je. Nie je to však nahrávka z kategórie classical modern či world music, hoci z oboch čosi má. Sú to predovšetkým skvelé pesničky, niekedy znejú ľudovo, inokedy komponovane, ale vždy obohacujúco.
To, že je Moruša album iný, aj iný než Krajina rovina, je určite aj voľbou hudobníkov. Prevetrané obsadenie aj veľkosť sprievodného ansábla spravili svoje. Okrem Eddieho sprevádzajú Janu aj ďalší hudobníci, ktorých počúvate z nahrávok Moloko či Zero 7, na vibrafón hosťuje Pišta Bugala, počuť aj Borisa Lenka, Jozefa Ľuptáka či Miloša Valenta a vokálne sa swinguje vďaka Jiřímu Hruškovi, Petrovi Jindrovi a Vocal Quartetu 2.
