Na piatom štúdiovom albume zachytáva bývalý člen slávnych Porcupine Tree a nemenej úspešný sólový umelec svoju víziu popovej hudby. Pop music, ktorá je síce prístupná a chytľavá, no na druhej strane v istom momente od poslucháča vyžaduje aj vnímanie istej umeleckej hĺbky, vkus a prehľad.
Ako sám Steven Wilson hovorí, pop môže mať rôzne formy a podoby a pre neho sú pop napríklad The Beatles, Depeche Mode, Abba, Kate Bush alebo Talk Talk. Na svojej najnovšej nahrávke To The Bone ide k tomuto vnímaniu popovej hudby skutočne až na kosť. Z celej, bez štrnásť sekúnd hodinovej nahrávky, je skutočne cítiť, ako veľmi sa Steven Wilson chce odpútať od príliš technického a prešpekulovaného sveta progresívnej rockovej či metalovej hudby. Sveta, v ktorom vládnu Joe Satriani, Steve Vai alebo Dream Theater.
To The Bone je album, na ktorom sa veci zjednodušujú, sú priamočiare, jasné a chytľavé, miestami možno až v miere, na akú sme pri Wilsonovi neboli až tak zvyknutí. Ako on sám hovorí, novinkou sa snaží osloviť aj ľudí, ktorí o jeho tvorbe doteraz možno ani netušili. Jasným potvrdením Wilsonových ambícií osloviť aj poslucháčsku základňu mimo svojej doterajšej fanúšikovskej obce je určite aj nedávne účinkovanie na obrazovkách ranného vysielania nemeckej ZDF – naboso, s akustickou gitarou a hlavne so skvelou Ninet Tayeb.
Izrealská speváčka a skladateľka dodáva novému albumu veľmi zaujímavý, ženský, emotívny rozmer – nie náhodou Steven Wilson tvrdí, že dva albumy z 80. rokov, ktoré majú na jeho novinku najväčší vplyv, nahrali Peter Gabriel a práve Kate Bush. Úžasný hlas Ninet Tayeb sa dá počuť hneď v šiestich skladbách, najvýraznejší je v kúsku s názvom Pariah. A keď sa už rozprávame o ženských elementoch v novej Wilsonovej hudbe, v jednej skladbe na albume účinkuje aj švajčiarska speváčka a skladateľka Sophie Hunger – veľmi dobre známa aj z nášho vysielania či koncertov na Slovensku.
Na albume To The Bone je veľmi výrazná aj slovenská hudobná stopa. Inšpiratívny experimentálny gitarista David Kollar zvečnil svoje umenie v dvoch naozaj komplexných a silných kompozíciách – Song Of I a v takmer desaťminútovej Detonation. S referenciami od bubeníckeho velikána menom Pat Mastelotto, predovšetkým však vďaka vlastným schopnostiam a kreatívnosti, dokázal u Stevena Wilsona zabodovať natoľko, že okrem dvoch skladieb na novom albume sa prepracoval až do najužšieho výberu gitaristov na blížiace sa koncertné šnúry. Táto možnosť nevyšla naozaj v poslednej chvíli, Steven uprednostnil lokálneho, anglického spoluhráča, s ktorým už má osobné skúsenosti; podľa jeho vlastných slov sa však teší na ďalšiu spoluprácu s prešovským gitaristom vo veľmi blízkej budúcnosti.
Steven Wilson nahral album, ktorý je v jeho doterajšej tvorbe najchytľavejší, najpriamočiarejší a skutočne popovo najsenzibilnejší. Nechýba mu však typická wilsonovská hĺbka, veľmi premyslené aranžmány a naozajstné inštrumentálne majstrovstvo. Muzikantské zručnosti sa tu ale nijako nepredvádzajú, účelne a vkusne slúžia samotným skladbám.
Wilson opäť s prehľadom dokázal to, o čo mu s každou novou nahrávkou ide – nechce sa opakovať, nikdy a za žiadnych okolností. Výsledná podoba jeho súčasnej umeleckej výpovede mu v tomto jednoznačne dáva za pravdu. A hudobné kritiky od odborníkov i fanúšikov vlastne tiež – aktuálne sa pohybujú na úrovni 78 bodov zo stovky možných. Progresívny pop od britského multiinštrumentalistu slávi v roku 2017 úspechy.
