Viac o Frankovi Turnerovi a pozitívnom punku sa dozviete už dnes večer o 22:00 v programe Headbanger_FM.
Málokto vie tak vtipne a vkusne spájať folkové pesničkárstvo s punkovou energiou a dravosťou. Frank Turner je výrazným zástupcom súčasnej britskej gitarovej hudby.
V rámci podpory výborného nového albumu Positive Songs For Negative People sa v nedeľu 10. apríla predstaví v bratislavskom MMC. My sme ho zastihli ešte na Floride. Mal dobrú náladu a výhľad na oceán.
Frank, ako si spokojný s celkovým ohlasom na tvoj nový album? Prekvapilo ťa niečo z reakcií fanúšikov, prípadne aj novinárov?
Vo všeobecnosti musím povedať, že som veľmi spokojný. Novinka je mojím najúspešnejším albumom mimo Británie. V UK má zatiaľ veľmi podobný úspech ako moja predchádzajúca nahrávka.
Myslím však, že viac sa páči fanúšikom než kritikom, ale to je úplne v poriadku, nerobí mi to žiadny problém. Veď kritici nie sú dôležitejší než moji priaznivci.
Čo je však najpodstatnejšie a čo mi robí najväčšiu radosť, je fakt, že ešte stále nahrávam albumy. Toto je už šiesty v poradí a to sa veru nepošťastí každému umelcovi, som za to naozaj vďačný.
A musím povedať, že hoci ma zaujíma, čo ľudia hovoria na moju hudbu, nie je to skutočne ten dôvod, pre ktorý ju robím a pre ktorý som s mojou tvorbou spokojný. Robím to vždy najlepšie ako viem, zostávam verný svojim nápadom a môjmu vlastnému spôsobu realizácie. A keď sa to niekomu nepáči, som s tým naozaj v pohode, lebo viem, že som to urobil presne tak, ako som sám chcel.
Na novom albume je skladba s názvom Mittens. Ide v podstate o ultimátny „Frank Turner Pop Song“. Ako by si opísal tvorbu tohto chytľavého, pre rádiá ako stvoreného kúsku?
(smiech) Opísať proces tvorby je podľa mňa dosť náročné. O skladaní hudby sa dá rozprávať, dá sa to študovať a analyzovať a všetko možné, ale to srdce tvorby zostáva skutočným umením a to sa naozaj veľmi ťažko opisuje.
Jedného dňa som mal v hlave melódiu, k tomu sa pridali slová „to fit like mittens, but never like gloves“ a už to išlo samé, z tohto vznikla celá skladba a musím povedať, že patrí k mojim najobľúbenejším na novom albume.
Veľa času som strávil tvorbou jej aranžmánov. Naozaj som chcel, aby to znelo dobre a to si vyžiadalo veľa času.
Môžeme sa teda v budúcnosti tešiť na viac songov ako Mittens?
Je to veru celkom pravdepodobné, hoci musím povedať, že nikdy neviem, čo príde ďalej a čo sa v mojej hudbe bude diať. V kútiku duše si napríklad myslím, že nabudúce by to chcelo urobiť niečo úplne, úplne odlišné v porovnaní so skladbami ako Mittens. Ale to všetko je príliš predčasné takto analyzovať. Ešte ma čaká minimálne rok na turné k aktuálnemu albumu, kým sa dostanem aspoň približne k začiatku nahrávania toho ďalšieho. Všetko má svoj čas a tak sa mi to páči. Tak či onak, je to dobrý song a veľmi sa mi páči (smiech).
Aké je podľa teba vysvetlenie toho zaujímavého „Frank Turner paradoxu“? Dokážeš skvelým spôsobom predskakovať pred tvrdými Dropkick Murphys a rovnako tak vieš zložiť songy, ktoré sa hrávajú v rádiách po celej Európe, samozrejme aj v tom našom.
Je to celé iba o skladbách či skôr o dokonalej symbióze folkovej a punkovej muziky s tvojou osobnosťou?
Som rád, že ma hrávate. Pravdepodobne to bude tak, ako hovoríš, ale ja asi nie som tá správna osoba pre túto otázku.
Nie je možné, aby som mal nadhľad pri tomto všetkom a aby som to mohol objektívne zhodnotiť.
Rovnako tak nechcem stráviť príliš veľa času tým, aby som premýšľal, čo som urobil a ako som to urobil a ako sa mi podarilo, že som populárny. Keby som nad tým premýšľal, dopadnem ako Axl Rose a to by veru nebola žiadna zábava (smiech).
Pre mňa je jednoducho dôležité držať sa pri zemi, tvrdo pracovať a vydať zo seba vždy to najlepšie. Keď to potom má úspech, som veľmi šťastný, ale naozaj to nechávam na iných ľuďoch, aby prišli na to, prečo sa to vlastne podarilo.
V rámci hardcore a punkovej scény je jedna veľmi zaujímavá časť, ktorá pretláča pozitívne myslenie, úsmevy a motivačné posolstvá ako základ všetkého. Mám tým na mysli kapely ako Gorilla Biscuits. Cítiš sa byť aj ty súčasťou takejto pozitívnej punkovej scény?
(smiech) Vieš, k tomuto albumu som už poskytol veľa rozhovorov a naozaj len veľmi málo ľudí v nich spomenulo to, čo si práve povedala. Vďaka za to!
A je to naozaj tak. Veľká časť albumu, od jeho názvu až po celkovú atmosféru je ovplyvnená tvorbou kapiel ako Bad Brains alebo Gorilla Biscuits.
Pozitívny prístup a všetko okolo toho, presne tam by to malo smerovať. Naozaj dúfam, že moja hudba je v mnohých ohľadoch modernou verziou toho všetkého.
Aké kapely z tohto súdka máš najradšej?
Tak to je naozaj náročná otázka (smiech). Mení sa to totiž v podstate neustále. Ale asi vždy budem posadnutý tým, čo robí Bruce Springsteen a tiež kapela Descendents. Mám rád Black Flag, ale súčasne sa snažím objavovať aj novú hudbu, rozširovať si obzory. Nick Cave je moja veľká celoživotná srdcovka, ale ako vravím, stále sa to mení.
Čo vlastne najčastejšie počúvaš v týchto dňoch? Daj nám nejaké tipy na dobrú hudbu.
Tak nad tým musím trochu porozmýšľať. Určite by som spomenul chlapíka menom Will Varley. Videl som ho pred tromi rokmi hrať v Londýne, veľmi sa mi ten koncert páčil a hneď som ho odporučil vydavateľstvu Xtra Mile Recodings, s ktorým spolupracujem. Darí sa mu, je skvelý. Každý by si mal vypočuť Willa Varleyho.
Na turné teraz s nami bude hrať kapela Ducking Punches. Punkáči z mesta Norwich v Anglicku, naši kamoši, sú naozaj skvelí. Vydali výborný album, aj tých by ste si mali vypočuť.
Aký je to pocit, hrať niekde úplne po prvýkrát? Čo očakávaš od koncertu na Slovensku?
Keď niekde hrám prvý raz, snažím sa neočakávať vôbec nič. Keď si tak spomeniem na svoj prvý koncert v Londýne – aj napriek tomu, že som tam žil, prišli sa na mňa pozrieť traja diváci (smiech).
Teraz je to už samozrejme lepšie. Hrajú ma v rádiách, píšu o mne v časopisoch, veľa ľudí vie, kto približne som.
Ale naozaj to nie je tak, že by som prišiel do nejakej krajiny a očakával, že zo mňa niekto bude hotový. Všetko beriem vždy s pokorou. Vždy sa snažím naučiť pár viet v reči krajiny, v ktorej práve som. V niektorých častiach Európy je to oveľa náročnejšie ako v iných. Napríklad taká poľština je úplne šialene náročná.
Tak trochu sa tým však snažím povedať, že mi naozaj záleží na tom, kde sa práve nachádzam. Chcem to dať nejako najavo.
Vždy, keď sa idem pozrieť na nejakú zahraničnú kapelu v Londýne, medzi skladbami rozprávajú po anglicky. Ja sa snažím na mojich cestách presne o to isté.
Týmto si mi veľmi pekne nahral na ďalšiu otázku. Si naozaj známy tým, že rád hrávaš svoje skladby v najrôznejších jazykových prevedeniach. Ako taký punkový pápež Ján Pavol II. Viem, že sa pripravuješ aj na slovenčinu. Vieš o tom, že je dosť ťažká? Hovorí sa, že minimálne tak náročná ako čínština.
(smiech) To s tým pápežom sa mi veľmi páči, to si musím požičať.
Takže slovenčina je náročná? To som veru nevedel. Aj tak do toho idem, určite to urobím. Aj keď je to najnáročnejší jazyk, ja sa to jednoducho naučím. Mám to napísané na papieri v tej najprimitívnejšej fonetickej podobe, úplne ako idiot. Určite to veru skúsim aj so slovenčinou!
Čo je podľa teba najlepšie na tom, keď si na turné so svojou kapelou?
Keď som bol mladší, hrával som v punkovej skupine. Neskôr som mal rád turné, na ktorých som bol iba ja sám. Páčilo sa mi byť sám sebe pánom, všetkému šéfovať. Na druhej strane mi však chýbal ten pocit, keď si súčasťou gangu. Určite vieš, čo mám na mysli. Je to niečo ako piráti na výprave. Mám to veľmi rád a chýbalo mi to, keď som bol sám na cestách.
Nuž a teraz je to vlastne taký mix toho všetkého. Som šéf a zároveň mám so sebou svoj gang.
Ako vlastne vyzerá tvoj typický deň, keď si na šnúre? Máš nejaké rituály?
Mojej mame sa vždy snažím vysvetliť, že keď som na turné, nie som na dovolenke. Toto si presne myslí aj veľa mojich kamarátov. Vraj si len tak cestujem po svete, obdivujem pamiatky, som ako taký turista.
Samozrejme, že sa občas deje aj niečo z tohto. Napríklad teraz som veľmi spokojný, sedím si v plážovom dome môjho kamoša na Floride a mám krásny výhľad na more.
Väčšinou je to však rutina. Vstanem, venujem sa administratívnej práci, odpovedám na emaily, urobím zopár rozhodnutí a keď mám šťastie, zložím nejakú tú hudbu. Medzitým sa pritrafia rozhovory, vždy sa veru nájde nejaká práca.
Čo sa však snažím robiť čo najčastejšie, je vychutnať si večeru osamote. Zoberiem si knihu, nájdem nejakú miestnu reštauráciu a som len sám so sebou, svojimi myšlienkami a dobrým jedlom.
Zhovárala sa Nina Strenková.
Otázky pripravil a rozhovor preložil Rudi Rus.
