Einsturzende Neubauten vydali nový album APM – Alien Pop Music. Pri tejto príležitosti poskytol Rádiu_FM rozhovor Blixa Bargeld.
Peter Dolník sa s ním rozprával o novom albume, či nejako reflektuje dnešnú dobu, aj o odkaze ich radikálnej minulosti pre dnešok.
Blixa Bargeld o novom albume
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Máte vonku nový album Rampen: (APM: Alien Pop Music). Ako vznikal, aký je?
Celý tento dvojalbum je postavený na živých improvizáciách. Nebolo to umelecké, ale čisto pragmatické rozhodnutie. Vedeli sme, že náš Alex nebude mať veľa času na nahrávanie. Tak sme zobrali to najlepšie z improvizácii, ktoré bežne hrávame na koncertoch. Preto Rampe – improvizácie. Zobrali sme si to najlepšie z nich, a zahrali ich v štúdiu. A tým sme ušetrili veľa času. Nemuseli sme hľadať materiál, objekty, stratégie, to ako robiť veci ináč než doteraz...
Tým že sme ušetrili veľa času, boli sme schopní to nahrať za 3 mesiace. Potom som vzal materiál do iného štúdia a tam som s ním robil ďalšie 3 mesiace, písal som ďalšie texty, mixoval som to.
Celé to trvalo polovicu času toho, za ktorý by sme bežne nahrávali album.
Žijeme turbulentné časy: pandémia, vojny, radikalizácia, extrémizmus. Odráža sa to niekde na vašom novom albume?
Verím že v textoch sa nájde viacero vecí, ktoré budú relevantné pre dnešok.
Prečo sa to volá Alien Pop Music? Kedysi bolo niečo čomu sa hovorilo mainstream. To už dnes neexistuje. Dnes máte niekoľko paralelných prúdov: je tu hip-hopový mainstream, popový mainstream, ktoré sa miestami prekrývajú, a potom sa všetky stretnú v jednej veľkej populistickej delte.
Ja som chcel vytvoriť inú rieku, rieku ktorá má iné zdroje, a je pre mimozemšťanov, ktorí žijú na tejto planéte.
Keď sa poriadne započúvate, nájdete tu aj veľa tém, ktoré sú súčasné.
Áno, niektoré texty som napísal 7. októbra, keď Hamas zaútočil na Izrael, sú v nich aj odkazy na vojnu na Ukrajine. Všetko sa tam nejako niekde zjaví, ale neverím v písanie piesní, ktoré majú nejaký odkaz. Nepíšem piesne pre ľudí aby s nimi súhlasili, aby som im hovoril: áno, ty si mimozemšťan čo žije na tejto planéte.
Nikdy nevysvetľujem piesne, ale viem že aj tie najskrytejšie odkazy si nájdu cestu k tým, ktorí potrebujú rozumieť týmto kryptickým odkazom.
Einsturzende Neubauten sú známi aj tým, že si vydávajú hudbu sami, bez vydavateľstiev, za finančných príspevkov svojich fanúšikov. Čo ste pripravili tentokrát?
Einsturzende Neubauten vymysleli crowdfunding v roku 2002. Keď sme začali s crowdfundingom, neexistovali žiadne sociálne médiá. Ten spôsob ktorým sme vtedy vytvorili digitálnu intimitu už dnes nie je žiadna novinka.
Pre tento projekt sme spustili päť fáz crowdfundingu, a výroba tohto albumu bola konkrétne fáza číslo 5.
Na Veľkú Noc sme robili festival v Berlíne, bol tam koncert, prehliadka mesta v autobuse, pešia prehliadka berlínskej Mitte, výstava nástrojov, workshop o tom ako si vyrobiť vlastné nástroje.
Pozvali sme do Berlína všetkých našich podporovateľov za tých posledných 22 rokov. A prišlo ich takmer 400 z celého sveta.
Teraz hľadáme nový, revolučný model ako budeme pokračovať ďalej. Bude to opäť niečo nové a odlišné.
Blixa Bargeld o hudbe
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Kedysi boli Einsturzende Neubauten považovaní za radikálnu kapelu. Nie je teraz čas byť znova radikálny? Myslíte že sa dá byť v dnešných podmienach taký radikálny a nihilistický, ako ste boli vy pred tými štyridsiatimi rokmi? Fungovalo by to?
Takto som našu tvorbu nikdy nevnímal. Deštrukcia je aj bola vždy šťastná a radostná. Nikdy sme nešli na pódium rozbíjať veci, to sa tam jednoducho udialo. Bolo to ako keď sa deti hrajú. Nevolal by som to nihilistické, alebo deštruktívne len pre samotnú deštrukciu.
A po druhé, už nemôžem robiť to čo som robil v roku 1981, lebo nemôžem ignorovať že som hudobník už 44 rokov, a už sa nemôžem správať ako amatér.
Keď som vtedy vyšiel na pódium, bol som amatér, o hudbe som nevedel nič. Takéto niečo už teraz nemôžem spraviť, nemôžem robiť veci čo som robil pred štyridsiatimi rokmi. A som šťastný že nemusím, už viem o čom je matéria hudby, o čom je koncept. A samozrejme, aj môj hlas sa zmenil, je oveľa nižšie posadený ako vtedy.
Kedysi ste mali taký prívlastok: industriálny hlas Západného Berlína. Čo by to bolo dnes?
Tak v prvom rade: pojem industrial patrí kapele Throbbing Gristle, ktorí mali vydavateľstvo Industrial records. Odvtedy pojem industrial prerástol Throbbing Gristle.
Spomínam si, ako som raz dávno, v raných osemdesiatych rokoch čítal nejaký hudobný časopis, ktorý písal, že industrial je veľká vec, a uviedli tam ako príklad kapely Throbbing Gristle, Devo a Pere Ubu. To boli pre nich industriálne kapely.
O dva roky neskôr bol pojem industrial preč. A potom sa vrátil zo Spojených štátov s kapelami ako Ministy, Nine Inch Nails. A bolo to niečo úplne iné ako Throbbing Gristle.
A áno, aj Einsturzende Neubauten boli označovaní ako industrial. Ale ja som s tým mal vždy problém. Vždy som mal rád Throbbing Gristle, poznal som tých ľudí. A myslím si že nie je správne zobrať to čo robili a pomenovať tým celý žáner, ktorý vlastne s nimi nemá nič spoločné.
Throbbing Gristle boli veľmi špeciálni v tom čo robili. A Devo, to ani nehovorím.
Západný Berlín, dobre, to súhlasím. Boli sme zo Západného Berlína. Ale dlhú dobu som si myslel, že Einsturzende Neubauten by sa mohli stať hocikde, v hocijakej urbánnej situácii. Ale čím viac som si rozširoval horizont, keď sme boli na americkom turné, keď hrali sme hrávali v Londýne, tak som si uvedomil že nie: toto sa nemohlo stať nikde inde len v Západnom Berlíne.
Mimochodom, Berlín. Žijete stále v Berlíne? Čo si o ňom myslíte, je tam stále tá tvorivá energia ako v časoch keď ste začínali?
Z Berlína som sa odsťahoval v roku 2001. najprv sme šli s manželkou do San Francisca, o rok neskôr sme sa usadili v Pekingu, a do Berlína som sa vrátil v roku 2010.
Kúpili sme si dom vo Východnom Berlíne. Pre mňa je to terra incognita. Neviem o ňom nič, nikdy dovtedy som tam nebol. Teraz síce sedím vo svojom dome vo Východnom Berlíne, ale neviem nič o tom, odkedy táto ulica existuje. Je to zvláštny pocit, keďže hovorím: áno, som späť v Berlíne, ale nie som v tom Berlíne, ktorý poznám. Ten už neexistuje. Nechodím von, neviem nič o mladej hudobnej scéne. Viem že určite existuje, ale všetko čo o nej viem je iba z novín.
V časoch keď ste začínali, tak tí čo počúvali vašu hudbu boli na to hrdí, bola to dôležitá súčasť ich identity. Obávam sa, že dnes už to tak nie je. A nie je to iba tým, že tí ľudia zostarli.
Má hudba stále takú silu ako pred tými štyridsiatimi rokmi? Záleží na hudbe ešte?
Verím že stále je na svete veľa ľudí, pre ktorých je hudba dôležitá. A stále verím aj v to, že hudba utvára našu identitu. Ale nedokážem to zmerať, nedokážem povedať ako veľmi, či je to viac, alebo menej ako predtým.
Určite ale to, ako dnes konzumujeme hudbu, je veľmi iné než to, čo tu bolo predtým, pred CD, pred streamingom.
Hudba stráca na hodnote tým ako je dnes všetka hudba sveta, hudba zo všetkých historických období ľahko dostupná za malý poplatok. Je to iné než keď som vyrastal, a snažil sa nájsť dobrý album v obchode s hudbou.
Spôsob akým sa dnes hudba konzumuje spôsobuje stratu jej hodnoty. Ale ako veľmi je dôležitá pre ľudí, a koľko potenciálu na tvorbu identity v nej je... tak to neviem zmerať.
