Jedna z posledných veľkých – štadiónových – skupín vydáva svoj siedmy album. Ešte skôr, ako sa novinka Drones objavila v obchodoch na celom svete, európski fanúšikovia si mohli Muse vychutnať naživo na niekoľkých vybraných letných festivaloch.
Šťastie sme mali aj my v našom okolí – Matthew Belamy, Chris Wolstenholme a Dominic Howard boli spolu s menami ako Kiss a Metallica najväčšími lákadlami mamutej akcie Rock In Vienna na malebnom, zeleňou ozdobenom ostrove na Dunaji.
Všetci, ktorí v piatok 5. júna videli Muse a ich show, nevychádzali z údivu a veľmi chválili aktuálnu formu tejto slávnej britskej formácie. Je zrejmé, že za to môže aj spokojnosť umelcov so svojím aktuálnym dielom.
Muse si na svojom novom albume celkom jednoznačne chceli oddýchnuť od komplikovaných, navrstvených aranžmánov z predchádzajúcich nahrávok. Veď o albumoch The Resistence a The 2nd Law sa už hovorilo ako o zbierke suít a nie skladieb.
Drones je v mnohých ohľadoch čistý rock´n´roll – Muse zneli v tomto duchu naposledy pred dvanástimi rokmi na zlomovom záreze vo svojej diskografii, skvelom albume Absolution. Alebo možno ešte skôr, na začiatku nultých rokov, na „žltej“ srdcovke s názvom Origin Of Symmetry z leta roku 2001 – Drones je svojím spôsobom sonickým návratom do týchto čias a zrejme za to môže aj producentský mág Robert John „Mutt“ Lange, známy najmä zo spolupráce s ikonami ako AC/DC či Def Leppard.
Ako keby z Muse vytiahol to najlepšie z ich začiatkov, z čias, keď chlapci z Britských ostrov išli hore a naberali na sile a sláve.
Muse hrajú na svojom novom albume rock´n´roll oslobodený od orchestrálnej a elektronickej hudby. Ak si odmyslíme zaujímavé intrá, medzi ktorými je aj monológ Johna F. Kennedyho, zostanú nám na ploche celého albumu v drvivej väčšine iba svižné gitarové, miestami skoro až metalové skladby s precíznymi riffmi, chytľavými melódiami a nezameniteľným spevom Matthewa Bellamyho.
Spolu s pinkfloydovskou a tak trochu zbytočnou skladbou The Aftermath je tak najvýraznejšou výnimkou záverečná epická záležitosť The Globalist – ako keby v nej Muse vzdávali hold Enniovi Morriconemu a jeho najlepším filmovým témam.
Muse sa s klaustrofobickou atmosférou zrkadlenia komplikovanej situácie v súčasnom svete radia k hudobníkom, ktorí s politickými témami operovali už v minulých desaťročiach – The Clash, Dead Kennedys, Megadeth, Rage Against The Machine či Public Enemy.
Otázkou zostáva, aký rozhľad a vzdelanie musí daný umelec mať, aby jeho vyjadrenia na nehudobné témy pôsobili uveriteľne a zaujímavo. Keď som si čítal vyjadrenia frontmana Muse k novému albumu v nemeckom časopise Visions, najmä jeho úvahy o tom, ako nás veľké firmy ovládajú, ako manipulujú našu myseľ a zákaznícke rozhodnutia, vyzeralo to ako ukážky z denníčka mladého konšpirátora. Drvivá väčšina hudobníkov by naozaj mala zostať pri tom, čo im ide najlepšie a nepolitizovať. Muse veru nie sú výnimkou.
Hoci sa album Drones hneď po vydaní zaradil medzi najpredávanejšie albumy na svete, s prijatím u kritikov to až také slávne nie je. Aktuálne mu zo všetkých recenzií vychádza v priemere okolo 6 bodov z desiatich. Výhrady sú najmä k textom a celkovému spracovaniu témy vojny, mieru a straty empatie metaforicky spracovanej cez drony a vraždenie. Muse si na veľmi komplexnú tému zvolili až príliš jednoznačný, miestami riadne čierno-biely spôsob vyjadrenia.
Všetko dôležité v živote hudobnej skupiny sa však v súčasnosti odohráva aj tak na koncertoch – a tam to Muse podľa všetkého zvládajú naozaj na výbornú. Zaslúžene sú jednou z posledných štadiónových stálic našich čias.
