Francúzsko-marocká kapela Bab L’Bluz vydáva 10. mája svoj v poradí druhý album s názvom Swaken a všetko nasvedčuje tomu, že bude rovnako úspešný, ak nie ešte úspešnejší ako ich debut Nayda! z roku 2020. Základ kapely tvoria speváčka a hudobníčka Yousra Mansour, ktorá vyrastala v marockom prístave Džadída, a francúzsky gitarista a multiinštrumentalista Brice Bottin, rodák zo Savojských Álp. Ich druhé spoločné dielo sa ponára ešte hlbšie do gnawovskej kultúry severnej Afriky, o čom svedčí aj názov albumu, ktorý znamená čosi ako „posadnutie“. Nie je to však negatívny výraz, skôr naopak – rozumie sa tým ponorenie sa do stavu, ktorý nemá ďaleko k súfijskému tranzu.
Hudobníci z Bab L’Bluz síce využívajú tradičné strunové nástroje typické pre gnawovskú hudbu (dvojstrunový nástroj awicha, trojstrunové guembri), tie sú však zapojené do elektriny podobne ako gitara, mandola či ribab. K tomu sa pridávajú typické kovové perkusie krakab, rámový bubon bendir, ale aj rôzne drevené a hlinené bubny či dychové nástroje ako ney, kaval, zurna a trojdierková pastierska píšťala (tzv. peul flute). To všetko je okorenené troškou kláves a zvukových efektov. Výsledkom je zvuk pripomínajúci na prvé počutie rockovú kapelu, no vytvorený výrazne odlišnými prostriedkami, ak nerátame klasickú rockovú bubenícku zostavu. Orientálny feeling vzniká hlavne vďaka použitému jazyku, perkusiám a pre európske ucho zvláštnym rytmom.
Hoci kapela oficiálne vznikla v roku 2018, jej dvaja hlavní protagonisti – Yousra Mansour a Brice Bottin – sa na scéne stretli už dva roky predtým v inom hudobnom projekte. Zatiaľ čo prvý album nahrali ako kvarteto, na novej nahrávke je už päť hudobníkov. Pribudol nový bubeník Ibrahim Terkemani a hráč na dychové nástroje, ktorým je Mehdi Chaib, známy skôr z džezových kruhov. Väčšina hudobníkov v kapele vyrastala síce vo Francúzsku, ale korene majú v severnej Afrike. A práve maghrebským koreňom je venovaná napríklad skladba Imazighen, ktorá oslavuje kultúru pôvodných obyvateľov Sahary. Tí sú u nás známi ako Berberi alebo Kabylovia, ale sami seba označujú etnonymom Amazigh. O boji proti kolonializmu je pre zmenu pieseň Li Maana.
Väčšinu skladieb na albume zložila dvojica Mansour a Bottin, pričom texty obsahujú najčastejšie politicky a spoločensky angažované posolstvá. Týka sa to aj piesne AmmA, ktorá má silne feministický nádych a volá po odstránení rôznych rodovo podmienených nespravodlivostí zaužívaných v marockej spoločnosti. Skladba Mouja hovorí o pocitoch moderného človeka, ktorý je valcovaný neustálymi pohromami ako sú pandémie, vojny, prírodné katastrofy, ničenie životného prostredia a inými výzvami 21. storočia. Jednoducho „furt dačo“. A hoci sa na albume vyskytujú občas aj love songy, tiež to s nimi nie je celkom jednoduché. Napríklad v skladbe Zanu sa krížia rytmy z južných častí Maroka a Mauritánie, tzv Hassani štýl, so štipkou etiópskych vplyvov, ale zaznie v nej aj feministický odkaz, že žena má právo vybrať si, kým chce byť milovaná.
Hoci album Swaken je plný moderných zvukov a angažovaných posolstiev smerujúcich k väčšej modernizácii a spravodlivejšiemu usporadaniu marockej spoločnosti, nájdete na ňom aj jeden príklad tradičnej arabskojazyčnej hudby. Aj keď väčšinu piesní spieva Yusra Mansour v magrebskom dialekte zvanom dariža, výnimkou je skladba Hezalli, čo je tradičná ľúbostná pieseň z Jemenu, ktorej text zložil Mutahhar Ali Al-Eryani, a znejú v nej výlučne akustické nástroje. Celkový zvuk kapely Bab L’Bluz však úspešne kríži tradičnú severoafrickú gnawovskú hudbu s rockovým zvukom, takže namiesto ešte stále populárneho „saharského blues“ ponúka svojský „saharský rokenrol“.
Za zmienku podľa mňa stojí aj to, že obidva albumy Bab L’Bluz vyšli pod známou značkou Real World Records. Zdá sa, že Peter Gabriel a jeho kamaráti majú aj po viac ako tridsiatich rokoch ešte stále majú dobrý nos na budúce hviezdy world-music pódií, či na nezvyčajné vydavateľské počiny. Pred tromi rokmi prekvapili napríklad spustením sublabelu X, na ktorom vychádzajú hlavne afrofuturistické tanečné single, vlani vydali nový album estónskej speváčky a skladateľky Mari Kalkun, a posledné roky sa v ich katalógu objavuje aj súčasná vážna hudba s presahmi do divadla a filmu (John Metcalfe, Hannah Peel, Jocelyn Pook). V prípade Bab L’Bluz síce nejde o nijakú zásadnú zvukovú revolúciu, skôr o stávku na istotu, no páči sa mi, že už od debutového albumu kapele verili a hoci im poskytli nahrávacie štúdiá, produkciu nechali na nich. Výsledok naozaj stojí za vypočutie – som si istý, že si tento album obľúbite rovnako rýchlo ako ja.
