Zoskupenie Acid Arab založili v roku 2012 parížski dídžeji Guido Minisky (vlastným menom Guido Cesarsky) a Hervé Carvalho. V rokoch 2013 až 2015 vydali pod týmto názvom zopár singlov, nejaké dídžejské sety a dve ich skladby sa objavili aj na výberovke Collections od labelu Versatile. Na konci roku 2016 kapela vydala svoj prvý oficiálny album na rešpektovanom a ešte stále mierne progresívnom belgickom labeli Crammed Discs. Album plný arabských hudobných motívov má trochu ironický a provokačný názov „Musique de France“.
Pôvodnú dvojicu dídžejov, ktorí pred piatimi rokmi zakladali Acid Arab, doplnili pri nahrávaní štúdiového debutu ďalší dvaja spoluautori – Nicolas Borne a Pierre-Yves Casanova. Hudba tohto zoskupenia sa pohybuje v rámci žánrov ako acid, elektro, tribal, techno či etno. Nie však je postavená len na programovaní a samplovaní, aj keď niektoré skladby sú urobené práve takýmto štýlom (inštrumentálky Buzq Blues a Mehadat). Podobného razenia je aj skladba Sayarat 303, ktorú na internete nájdete ako soundtrack k zaujímavému krátkemu experimentálnemu filmu Seuls les oiseaux od nezávislého alžírskeho režiséra Ahmeda Zira.
Jednoznačne najsilnejšou stránkou albumu je však využitie živých hosťujúcich hudobníkov a vokalistov. Napríklad v pesničke La Hafla sa k Acid Arab pridali dvaja alžírski muzikanti žijúci dlhodobo vo Francúzsku - klávesák Kenzi Bourras, ktorý hráva v kapele Rachida Tahu, a jeho rodák Sofiane Saidi, obľúbený spevák štýlu rai. Na skladbe Le Disco sa zasa výrazne podieľal sýrsky hráč na klávesy Rizan Said, ktorého typický zvuk môžete poznať z nahrávok slávneho Omara Souleymana. Okrem hosťujúcich klávesákov do konceptu albumu veľmi dobre zapadli aj dvaja speváci a hráči na strunové nástroje. V skladbe Stil je to Cem Yildiz, turecký spevák a hráč na baglamu a v kompozícii Tamuzica sa ozve Jawad El Garrouge s typickým gnawovským dvojstrunovým nástrojom guembri. Jedinými ženskými hosťami na albume „Musique de France“ sú členky ženského speváckeho tria A-Wa z Izraela. Tieto tri jemenitské sestry nemajú problém spievať po arabsky v skladbe Gul L´Abi, keďže ich predkovia sa prisťahovali do Izraela z Jemenu a jemenitský folklór je zmesou židovských a arabských prvkov. V tomto prípade ide vlastne o akési vrátenie „pôžičky“, lebo prvý hit A-wa, pesnička Habibi Galbi, sa preslávila práve v remixe od Acid Arab.
Zakladatelia projektu Acid Arab odmietajú pre svoju hudbu používať nálepky ako „koláž“ alebo „fjúžn“. Podľa nich ide v tomto prípade o úplne rovnocenné využívanie hudby z obidvoch kultúr – západoeurópskej i arabskej, ktoré je výsledkom dlhých desaťročí ich vzájomnej existencie na území Francúzska. Vo francúzskych rádiách, kluboch a na koncertných pódiách sa totiž už dávno udomácnila alžírska, berberská či libanonská hudba. Samotný album vznikal v štúdiu v 10. parížskom obvode, ktorý má mnohonárodnostný ráz a na diskotékach sa tu tancuje bez problémov aj na arabské rytmy. Arabská hudba skutočne nie je vo Francúzsku ničím novým a cudzím – pevnou súčasťou miestnej scény sú už dlhé roky dídžeji, hip-hoperi, džezmeni alebo hudobníci zo scény world music, pochádzajúci zo severnej Afriky a Blízkeho Východu. Priekopnícku úlohu pri zoznamovaní sa s arabskou hudobnou kultúrou zohrali pred štvrťstoročím prvé nahrávky spevákov alžírskeho štýlu rai, z ktorých sa asi najviac preslávili Khaled, Cheb Mami a Rachid Taha. A práve Rachida Tahu si Acid Arab pozvali aj na svoj album, aby s ním nahrali skladbu Houria.
Ak máte teda pocit, že kurdsko-sýrsky svadobný zabávač Omar Souleyman je pre vaše rozmaznané uši príliš jednoduchý a jednotvárny, môžete bez výčitiek svedomia vložiť do prehrávača album „Musique de France“ od Acid Arab. Ak ho budete počúvať poriadne nahlas a viackrát za sebou, zaručene podľahnete jeho čaru!
