Počúva veľké množstvo hudby a neustále objavuje novú. Rád sa baví v tanečných kluboch a s hudbou pracuje aj vo svojich dielach. Výtvarník a pedagóg Vysokej školy výtvarných umení Peter Barényi.
Pred a po a Peter Barényi
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Hudba však v jeho tvorbe nehrala vždy. Dlho sa venoval vážnym témam, umelecky sa vyrovnával so smrťou mamy. „Po čase som si povedal, že je načase obrátiť list a skúsiť sa zaoberať vecami, ktoré sú v živote príjemnejšie,” tvrdí Peter.
Umenie zabúdať
Vo svojich prácach v rokoch 2012 - 2015 skúmal tú časť večera či noci, v ktorej ľudia nechávajú pred dverami klubov svoje problémy a bavia sa na tanečných party. Rozsiahly projekt nazval Proces zabúdania.
Vytvoril napríklad knihu 365 nocí, ktorá má formu denníka. Zakomponoval do nej fotografie pások a vstupeniek z klubových akcií. Súčasťou knihy sú aj zážitky, ktoré Petrovi posielal jeho otec. „To, že napriek svojmu veku stále chodí na párty, som zistil, až keď som mu spomínal, na čom práve pracujem,” približuje autor.
Peter organizoval party aj u seba doma a fotil si rôzne predmety, ktoré v byte po tancovačke ostali. Odfotografované zátišia neskôr nakreslil. „Na kresbách sú už tieto miesta upratané, akoby nám autor chcel povedať že fotografie miesta dokumentujú, a kresby ich idealizujú,” píše sa v explikácii diela.
V rámci projektu začal dokumentovať aj sám seba. Kým odišiel večer do klubu, odfotografoval sa. To isté spravil, aj keď sa odtiaľ vrátil. Takto vytvoril 52 autoportrétov, v ktorých zachytil svoju náladu pred a po párty. Pri sledovaní Petrových výrazov môžeme rozmýšľať, čo sa v klube odohralo počas tých niekoľkých hodín, ktoré na fotkách zaznamenané nie sú. „Vo výsledku na mojej tvári vidno, či mi pobyt v klube pomohol alebo, naopak, nepomohol.”
Bezpečná rozmanitosť
Mnohé akcie, na ktoré, naopak, zabudnúť nechce, Peter zažil na berlínskej klubovej scéne. Napríklad utajenú párty, ktorá sa odohrala na toaletách klubu :about blank. Prekvapených ľudí tam bavil taliansky dídžej a producent Massimiliano Pagliara. „Bol to môj prvý kontakt s niečím iným, nie bežným, a zároveň veľmi príjemným a hravým,” hovorí Peter.
Akcie v berlínskych kluboch podľa Petra spája príjemná atmosféra a pocit bezpečia pre všetkých zúčastnených. „Dávajú si tam naozaj záležať na tom, aby ľudia v klube cítili, že sa môžu uvoľniť a nerušene sa baviť,” vysvetľuje a oceňuje, že mnohé tamojšie kluby zverejňujú pravidlá správania sa na svojich akciách: „Vyzývajú návštevníkov, aby si všímali, či sa ľudia na párty cítia dobre. Upozorňujú, že v klube môžu stretnúť rozmanitých ľudí, ku ktorým by sa mali správať slušne a s porozumením.”
Izolácia: pred a po
Počas pandémie klubová kultúra Petrovi chýbala. Keď sa kluby neskôr otvorili, na prvých akciách si medzi zabávajúcimi sa všimol istý odstup. Zároveň sledoval, že ľudia po dlhej izolácii vnímali kluby ako miesta, kde sa dá skutočne uvoľniť. „Čas, keď sa mohli bezstarostne baviť, im zjavne chýbal. No mal som pocit, že to chvíľami preháňali. Bolo tam cítiť až niečo nepríjemné.”
Tanečnej kultúre sa Peter venuje aj vo svojom najnovšom projekte. Vytvára v ňom veľké light boxy, pri ktorých sa inšpiruje osvetlením a materiálmi bežnými v kluboch, ako sú kov či betón. Súčasťou diela bude aj zvuková stopa. Podieľa sa na nej Fatima Njai, hudobná producentka z Berlína, ktorá tvorí s Jeromem Sydenhamom. „Fatima mi navrhla, aby som pracoval so zvukmi, ktoré počuť v kluboch, keď v nich nikto nie je,” hovorí Peter.
Počas pandémie totiž nahrával v prázdnych kluboch šum potrubia, kvapkanie vody z kohútikov či vzdialené hlasy ľudí zvonku. „Tieto zvuky sa budú postupne modulovať do techno tracku, na ktorý sa bude dať tancovať,” približuje autor. Hotové dielo nevystaví v galérii, ale práve v kluboch, v ktorých zvukovú atmosféru zaznamenával.
Vo zvukovom príspevku Peter bližšie popisuje projekt Proces zabúdania, spomína na akcie v Teplárni a vysvetľuje, čo sa po teroristickom útoku na Zámockej ulici podľa neho na Slovensku zmenilo.
