Na Vianoce rozprávanie o rozprávkach. So Zuzanou Krónerovou, Borisom Farkašom či Viktorom Lukáčom.
Beáta Panáková, ktorá sa dlhé roky venuje dramaturgii rozprávok v rozhlase, vidí dobrú rozprávku ako dielo, ktoré je pekné, ktoré vie očariť svojou krásou, prináša nejaké poznanie, objav pre deti ale aj pre dospelých a ktorá vie pobaviť. Samozrejme, že nie každá rozprávka má naraz všetky tieto atribúty , ale keď ich má, je to potom úžasné dielo, ktoré dokáže chytiť každého, deti aj dospelých.
A ktoré sú takéto rozprávky? Z modernejších knižiek napríklad Macko Pú od Alana A. Milneho, kde nájdeme zábavu, poučenie aj veľa lásky, veľmi hravo podané priam filozofické poznanie o tom, ako treba byť zvedavý, ako treba poznávať , vedieť súcitiť s ostatnými, aké je dôležité utvárať ľudskú pospolitosť. V slovenskej literatúre nájdeme takéto bohaté rozprávky napríklad u Dobšinského.
V rozprávkach to občas blýska, hrmí, počujeme rôzne zvuky od rôznych bytostí. Kedysi sa tieto ruchy vyrábali ručne, s pomocou rôznych predmetov. Viktor Lukáč, dlhoročný režisér rozhlasových rozprávok napríklad spomína, že vietor sa robil vetrostrojom, čo boli latky - bubon s natiahnutým plátnom a keď sa krútilo kľukou, tak to šušťalo. Hromy sa zase robili veľkým plechom, s ktorým sa trepotalo, na blesk bol veľmi veľký rapkáč, ku zvuku mora stačil lavór s vodou, alebo nahraný zvuk prútenej metly, ktorá zmetá dlážku – spomalený záznam vyznel ako skutočný morský príboj. Škrípanie dverí sa robilo polystyrénom na skle.
Rozprávky kedysi sa líšia od moderných rozprávok tým, že v nich vystupovali najrôznejšie rozprávkové bytosti, ale v moderných rozprávkach zase vystupujú predmety, s ktorými sa bežne stretávame, rozpráva sa s vami peračník, stolička alebo rušeň. To za Dobšinského nebolo.
K rozprávkam akosi patrí aj akýsi pocit strachu. Strachu pred zlými postavami, drakmi, obrom, škriatkami. Krutosť je obsiahnutá aj v starých archetypálnych rozprávkach a má tam svoje miesto, ak je opodstatnená a dieťa vie vycítiť, že má svoj zmysel. Ale nezmyselné hromadenie krutosti a popisov zla nie je vhodné najmä pre deti. A ktorých rozprávok sme sa zvykli báť? Zuzana Krónerová si spomína na Soľ nad zlato, ktorú si hrala spolu s otcom a do úlohy Marušky sa tak vžila, že keď ju jej otec – kráľ vyhnal z hradu, celkom ju to položilo a rozplakala sa. Z ankety, ktorú sme robili v rádiu sme zase zistili, že sme sa báli napríklad Zubatej z Perinbaby, rozprávky Bajaja alebo Kuka. Naopak páčili sa nám Pojďte pane, budeme si hrát, Cesta do pravěku, Malá morská víla alebo Šmolkovia. Zuzana Krónerová si zase spomína na Alenku v ríši divov, ktorú si aj zahrala na divadelných doskách.
Prvé rozprávky, s ktorými sme sa v živote stretli, nám väčšinou rozprávali naši rodičia a starí rodičia. nie vždy to však môže dopadnúť podľa našich predstáv. Boris Farkaš si spomína, ako sa vždy tešil na prázdniny, keď mu babka čítala rozprávky. Ťažšie to však mal, keď jej dal prečítať Vinnetoua, babka si s anglickými menami, ktoré nevedela prečítať, poradila po svojom.
Viac o rozprávkach so Zuzanou Krónerovou, Borisom Farkašom či Viktorom Lukáčom po celé Vianoce.
