Kimi Djabaté, rodák z afrického štátu Guinea-Bissau, musel na svoju hviezdnu chvíľu čakať dlho a trpezlivo. Hoci už od troch rokov hral na balafón (afrického prapredka xylofónu s tekvicovými ozvučnicami pod jednotlivými kusmi opracovaných drevených doštičiek) a od ôsmich na lutnu kora, hranie na dedinských svadbách a zábavách nebolo práve to, po čom by v detstve najviac túžil. Aj keď sa proti vlastnej vôli stal majstrom tradičných hudobných nástrojov a štýlov, ťahalo ho to k niečomu modernejšiemu, napríklad k afrobeatu, reaggae, latinskoamerickej hudbe, jazzu či blues. Tretí nástroj, na ktorý sa mladý Kimi naučil hrať, bola gitara, a práve tá mu umožnila stať sa aj skladateľom vlastných piesní. Jeho štvrtý sólový album sa volá Dindin, čo v jazyku mandinka znamená Deti, a v titulnej piesni vyzýva poslucháčov, aby deťom neubližovali a nenútili ich pracovať. Žeby spomienka na vlastné detstvo, keď namiesto hier s rovesníkmi musel zarábať peniaze s rodinnou kapelou? Napriek tomu má však táto pieseň pozitívne vibrácie.
Kimi Djabaté pochádza zo starodávneho rodu griotov, potulných spevákov a hudobníkov, ktorí ospevovali hrdinské činy kráľov, historické udalosti a legendy národa Mandinka. Do Guiney-Bissau privandrovali zo susedného Mali, a ich hudba sa guinejskému kráľovi natoľko zapáčila, že ich prehovoril, aby sa usadili v jeho krajine a daroval im pozemky v okolí dediny Tabato. Dnes Kimi ako rodák z tejto dediny šíri ďalej slávu griotskej hudby, ktorá namiesto života kráľov ospevuje život bežných Afričanov a zoznamuje s ním aj obyvateľov iných kontinentov.
Už sme spomínali, že Kimi si od detstva zarábal muzikou peniaze. Keď v roku 1994 vystupoval s guinejsko-bissauským súborom tradičných piesní a tancov v Lisabone, rozhodol sa tu usadiť. Dlhé roky sa živil ako nájomný hudobník a hral s takými majstrami západoafrickej hudby ako Mory Kanté či Waldemar Bastos. Popri tom však robil aj vlastnú muziku. Prvý album s názvom Teriké vydal v roku 2005 svojpomocne, ďalšie dva – Karam z roku 2009 a Kanamalu z roku 2016, už vyšli na labeli Cumbancha. Hoci Kimi si našiel svoje publikum a získal si aj priazeň kritikov, žiadny mimoriadny úspech to nebol. Popri iných nástrojoch na jeho albumoch počuť vždy aj dva základné nástroje, ktoré ovláda od detstva – koru a balafon. O tom, že je naozaj balafónovým virtuózom, vás môže presvedčiť napríklad začiatok skladby Mana Mana z albumu Dindin.
Po desaťročiach života v Portugalsku sa na Kimiho hudbu nalepili rôzne lusofónne vplyvy. Ten, kto žije v Lisabone, sa ľahko stretne nielen so štýlom gumbé z Guiney-Bissau, ale nemôže uniknúť ani pred portugalským fado, kapverdskou mornou, či angolskými štýlmi semba a kuduro. No do Lisabonu sa presťahoval nielen Kimi Djabaté, ale v roku 2017 aj svetoznáma americká speváčka Madonna. Tá takisto podľahla čaru lusofónnych hudobných štýlov, ktoré ovplyvnili zvuk jej albumu Madame X z roku 2019. Okrem iných hostí sa na ňom objavil aj Kimi Djabaté. Duet Madonny a Kimiho nazvaný Ciao Bella vyšiel ako singel, aj ako bonus track na jednej z limitovaných verzií albumu.
Kimiho nový album Dindin vznikal v štúdiu na lisabonskom predmestí Almada. Podporujú ho na ňom africkí aj portugalskí spoluhráči, napríklad Mamadi Djabaté na elektrickú gitaru, Marcos Alves na bicie a Chico Santos na basgitaru, či hráč na klávesy a akordeón Paulo Borges. Na albume hosťuje aj zopár hráčov na dychové nástroje (v skladbe Kambem), či ďalší perkusionisti, z ktorých najznámejší je Miroca Paris z Kapverdských ostrovov, dlhoročný spoluhráč Cesarie Evory. Štvrtý album Kimiho Djabatého je dobre vyváženou zmesou rôznych lusofónnych štýlov, ba občas sa ozvú aj náznaky „púštneho blues“, ako v pesničke Alidonke. Väčšina piesní je v strednom, až mierne tanečnom tempe, s výnimkou dvoch výrazných slaďákov, ktoré sa volajú Djugu Djugu a Ná. Skladba s názvom Ná sa objavila prvýkrát už na albume Karam z roku 2009. Na novej verzii až tak nedominuje zvuk kory, ale groove jej dodávajú hlavne elektrické klávesy.
Hudobnú stránku albumu Dindin sme si už rozobrali, ešte nám zostávajú texty. Ako každý správny africký bard, aj Kimi sa venuje nielen piesňam o láske, ale rieši v nich i rôzne spoločenské problémy. Okrem detskej práce sú to napríklad práva žien, chudoba, rôzne politické nešváry, či túžba po mieri a slobode. Napriek niektorým negatívnym témam znie Kimiho hudba vždy pozitívne, ba priam liečivo a vyvoláva v poslucháčovi príjemné emócie.
Keďže Kimi Djabaté je jedným z potvrdených umelcov na tohtoročnom festivale Pohoda v Trenčíne, treba si prichystať nielen kvalitnú obuv na tancovanie, ale na jeho koncerte využijete pri niektorých piesňach aj obľúbené mávanie zapaľovačmi a mobilmi. Do júla máte ešte dosť príležitostí nacvičiť si to. Viac takýchto griotov, nielen do africkej hudby!
